„Zase raz prší...“ povedal si pre seba rozhliadol sa po miestnosti. Musel niečo nájsť, vždy musel nájsť niečo, čo by mu povedalo niečo bližšie o jeho aktuálnom...hm, o jeho aktuálnej pozícii medzi ľuďmi.
„...a preto vás prosíme, aby ste sa na rozvodové konanie dostavili najneskôr 27.3. (Kriste, to je dnes.) 2006, v opačnom prípade bude Vaša manželka žalovať...blá, blá...ste sa nedostavili...blá blá...“ čítal list, ktorý našiel otvorený na nočnom stolíku. Na meno Robert Ryba. Ach bože, to meno...a k tomu...
Rozvod. Nenávidel všetky úrady, celá tá atmosféra, keď všetko musí byť na papieri a podpísané osobne, celý ten byrokratický humbuk okolo toho. Prečo vždy musí trafiť niekoho, kto má na podobné veci názory rovnaké ako on sám.
Prešiel sa ďalej po izbe, našiel balíček cigariet. No a potom to prišlo...chuť na cigaretu. Neubránil sa, jednoducho vyšiel na balkón. Vytiahol jednu (radšej sa ani nepozrel, čo za značku), zo stolíka vzal tmavozelený zapaľovač a šťukol. Nič. Šťukol druhý krát. Znova nič. Záchev hnevu spôsobil, že zapaľovač sa zrazu ocitol na chodníku o 6 poschodí nižšie. Automaticky sa prešiel do kuchyne, našiel na šporáku položený horák a vzal si ho so sebou na balkón. Šťukol.
„Fakt má rakovinu...“ skonštatoval.
Na stolíku ležala zbraň. To ho celkom zmiatlo, do podobnej situácie sa nedostal veľmi dlho. No čo bolo preňho ešte väčším šokom, bol odznak vedľa.
„Fízel?? FÍZEL??“ vyletelo z neho.
Rozhodol sa radšej venovať kľúčikom od auta, stláčal ten gombík a sledoval, ktoré auto to zapípalo. Na tretí krát si ho všimol, podobne ako skupinka postarších ľudí, ktorí si ho zvedavo prezerali z balkóna oproti.
Zamyslene si potiahol z cigarety, keď tu zrazu niekto zazvonil. Nejak vedel, že je to jeho zvonček, a nejak vedel, že to neveští nič dobré. Predsa však nechal zbraň na stolíku a pomaly šiel ku dverám. Ten niekto za dverami bol očividne skôr trpezlivý typ, nezvonil ako blázon.
Bože, ten človek naozaj nemá kukátko??
„Prajete...“ otvoril dvere a v momente ich zavrel, a zohol sa práve včas, aby guľka tesne nad ním prevŕtala dvere a skončila kdesi v kuchynskej linke. V momente šprintoval na balkón, snažiac sa nevnímať výstrely. Snaží sa zničiť zámok, blyslo mu mysľou, no cez tento bezpečnostný...
Vzal zbraň, vzal z nočného stolíka adresár a mobil, z vešiaka kabát a utekal do kúpeľne.
Okno bolo hneď oproti dverám (čo, samozrejme, vedel), ktoré za sebou zabuchol a zamkol. Zreteľne počul zvuk nárazu zvyšku kľučky o stenu a výstrel, ktorý ho pripravil o celú sadu tanierov. Otvoril okno, chytil sa lana, ktoré z neho viselo pripravené na útek (aj o tom, samozrejme, vedel) a zliezol dole. To, čo našiel pod lanom, ho pobavilo. Zápalky (tak o tých už akosi nevedel). Ak mu aj bol zápach lana podozrivý, zrazu musel sám uznať, že je génius. Škrtol zápalkou, ešte raz sa pozrel hore, kde jeho návštevník akurát rozmýšľal, či vystrelí, alebo zlezie a lano podpálil. Znova výstrel, a ďalší. No interval na ďalší bol už ďaleko presiahnutý a Robert by prisahal, že počul zbraň cvaknúť naprázdno. Bež, povedal mu vnútorný hlas, kurva tak BEŽ!
Ten kanál, vzadu pri smetiakoch. Ďalší výstrel, tento krát to odniesol smetiak, ktorý si vykonával svoju prácu akurát nad poklopom. Bez ďalšieho váhania skočil dnu, poklop za sebou zatiahol a bežal po kraji stoky, čo najrýchlejšie a čo najďalej.
Po nejakom čase si uvedomil, že už bežať nemusí. Keby tam s ním niekto bol, už by o ňom vedel. Potreboval si sadnúť a premýšľať. A tá rúra, ktorá vyčnievala pred ním zo steny, sa zdala v tomto smere mimoriadne účelná.
Potreboval hlavne zistiť, kto je. Vytiahol adresár spojený s plánovačom, malú čiernu knížočku, ktorej zadná strana bola...no, radšej ani nechcel vedieť, čo to na nej bolo. Otvoril adresár, začal pri A. No ako tak listoval, zistil, že známych mal vcelku dosť a podľa skúseností z dnešného rána mu došlo, že asi nie každému mohol veriť. Zamyslene teda pretočil stránky adresára až na miesto, kde bol prehľad dní v mesiaci, pri každom voľné políčko. No a na zopár miestach...
„Igor Rezner, má o mesiac narodeniny. Moja žena...“ radšej preskočil, „...Alena Porosná, narodeniny v polovici augusta a...Alica.“ preglgol, keď mu došlo, kto Alica je. Jeho dcéra. Začínalo sa to zamotávať, mal až príliš veľa záväzkov. Kriste, načo je človeku v takom produktívnom veku niečo ako rodina?
„Tak, možno je čas, aby som si s priateľom Igorom... kolegom Igorom,“ doplnil sa, ako prechádzal svoj adresár a všimol si poznámku pri Igorovom mene, klapku interného telefónu. „...je proste čas, aby sme sa porozprávali.“ Dokončil zamyslene a vytiahol cigarety z vnútorného vrecka kabáta, rovnako ako ďalší nefunkčný zapaľovač. Odhodil ho a vydal sa hľadať nejaký voľný poklop.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rybabla
16. 1.januára 2008 17:48
men sa moc moc lubi ta prepracovanost detailov co so sebou suvisia .... a neviem ci to bol zamer ale som si uvedomila az v strede ze mal amneziu .. najpr som myslela ze zabil fizla ... akoze tato kniha sa mi lubi viac, bo mam rada opis z pohladu hl hrdinu ;b
2
Je to velmi dobre....a pri tom lane som si spomenula na sam doma strateny v New Yorku a na to lano namocene v petroleji....fakt odveci predstava....ale blog je uuuplne super
3
fuuha no je to fakt dost dobre normalne som to napatie prezivala je to fakt super a tesim sa na dalsiu cast!
4
Pochval tu bolo dost, ale dalsia neuskodi... No ale vazne... Dobre je to vela, som zvedavy na ten rozhovor s Igorom... to bude asi vtipne... Kazdopadne daj mi niak vediet, ked sem slahnes pokracovanie...
Napíš svoj komentár