Spoznal som ju v škole. Bola krásna. Hneď v prvej chvíli som pre ňu stratil hlavu. Nedokázal som myslieť na nič iné, iba na to, ako sa dotýkam jej tela, ako cítim vôňu jej zlatých vlasov.
Spánok som mal nepokojný. Nedokázal som do seba dostať ani kúsok jedla. Prahol som po nej ako vyschnutá zem čakajúca na kvapky dažďa. Ja som však pre ňu bol iba vzduch. Patrila medzi tých obľúbených, ktorých každý obdivoval a mal rád. Tých, ktorí boli na vrchole slávy stredoškolskej smotánky. Ja som patril medzi tých, ktorých oni vnímali iba ako vzduch, alebo kulisu svojej dokonalosti.
Musel som jej to dať najavo. Nemohla odísť z môjho života bez toho, aby vedela o mojich citoch. Začal som jej nechávať anonymné odkazy v skrinke. Vyčkal som, kým ju otvorí a z diaľky som sledoval jej reakciu.
Otvorila môj list a ja som sledoval meniaci sa výraz jej tváre. Tak ako ho s vážnosťou začala čítať, tak ho potom s hlúpym rehotom začala ukazovať všetkým kamarátkam.
Nenávidím ťa, Martina! Si obyčajná bezcitná krava!
Dlho ma incident s listom mrzel a myslel som si, že ju budem nenávidieť do smrti.
Láska však bola silnejšia ...
Musel som jej to povedať do očí. Vtedy, keď bude sama. Musím s ňou hovoriť.
Netrvalo dlho a stalo sa.
Išla zo školy a ja som ju sledoval. Dobehol som ju a pozdravil. ,,Ahoj.“, povedal som ju až príliš nesmelo.
,,Čau, ty si z našej školy, že?“, odpovedala ťahavým pubertiackym prízvukom.
,,Ja ... chcel som sa ťa len opýtať či ... či by si so mnou išla niekedy von.“
Nechápavo sa na mňa pozrela.
,,S tebou? A to ako na čo?“
Preboha Martina nechápeš to? Alebo sa takto správaš schválne? Pomyslel som si.
,,No vieš, už dlhšie sa mi páčiš, a preto som ťa chcel niekam pozvať“
,,Si normálny trapko! S tebou by som nešla ani na kraj tejto ulice a nie ešte niekam von. A okrem toho, mám frajera, tak sa strať!“
Zbláznim sa, nevládzem. V hlave mi búši. Nedokážem to!
Zohnal som si jej číslo, písal som jej aj na facebooku. Skúšal som to s vyhrážkami. Nič nepomohlo. Volal som jej toľko krát, že som mal kvôli tomu problémy v škole, dokonca sa mi vyhrážali políciou. Zmenila si kvôli mne číslo.
Ale dnes sa je pomstím!
Z kufra sa ozýva krik.
Len si vrieskaj ty štetka, buď budeme žiť spolu, alebo obaja zomrieme.
Uniesol som ju. Musel som. Veď patríme k sebe ... už navždy. Chcem to tak!
Drž už hubu a nevrieskaj! Aj tak ťa nik nepočuje.
Zastavil som, vytiahol ju z kufra a hodil ju zviazanú na zadné sedadlá.
,,Miluješ ma Martinka?“, pýtam sa jej. ,,Stačí, ak mi prikývneš“
Ústa má previazané, nedokáže hovoriť. Oči má plné sĺz. Ešte nevie, že som to najlepšie, čo ju v živote stretlo.
,,Tak miluješ ma?“, zvyšujem hlas. Martina nahlas vzlyká, ignoruje moju otázku. Nik ju nemôže počuť, nik ju v noci nebude hľadať. Myslia si, že sladko spí vo svojej posteli.
Začína ma srať!
,,Do riti, Martina, tak miluješ ma?“
Rozviazala si ruky. Neviem ako sa jej to podarilo. Skočila na mňa. Volant sa krúti, most ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zaujimava
28. 4.apríla 2011 23:22
I like it !
Napíš svoj komentár