netuším ako som sa dostala dnu,
uprostred izby bez dverí,
ktosi v nej tajomne hovorí.
Vraj vie o všetkom čo som spravila,
koľkých ľudí som už trápila,
začal ich všetkých menovať
nevedela som čo povedať.
Po chvíli mi slzy stekali,
moje pery hlasno kričali,
nech prestane s tým utrpením,
že sa už konečne raz zmením.
Viem,už som to už toľkokrát sľúbila,
životom bez dobra večne blúdila,
teraz to myslím vážne,
plameň lásky na cestu mi zažne.
Dvere som zbadala,
no v izbe stáť som ostala,
na moje tiché ďakujem,
nikdy viac nezabudnem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zabudnuta
3. 9.sept. 2010 23:14
toto sa mi veľmi páči
Napíš svoj komentár