Priateľu nepýtaj sa prečo,
Meníš život v prach,
Započula som už kdečo!
Kto? Kedy a prečo ruku vzal
A priložil dýku na chrbát môj
Kto ti milý priateľu nádej dal
Nenaliehaj tak, prosím, stoj!
Usaď sa, príbeh dlhý je
Snáď sa nezľakneš mojich slov
Len tvoje srdce o ňom vie
Rozumu mlčí, z istých dôvodov.
Milovala som istého muža mladého
Ktorý avšak nehral moju partiu
Vraveli: „hľadaj si menej snadného
Takého čo ušetrí dušu sťa ľaliu.“
Láska nie je slepá, len ja som bola
Verila som, že milujem
A teda milovaná som zhora zdola,
Teraz priateľu ľutujem.
Láska, ktorú som videla len ja
Trvala roky a storočia
Vravela som si:„čo nás nevidia?
Prečo na mňa útočia?“
Zrúda sa stala z mojej dušičky
Zmizla za tú dobu všetka dobrota
Zmizol on, zmizli sladké rečičky
Ostala večnosť a krutá samota.
A teraz, stojím pred láskavými očami
Čo hľadia do mňa a lásku čakajú
A preto vravím vám už medzi dverami
Zabiť tých čo vám nádej dávajú!
Srdce vyrvať z hrude, tak ako mne
Tak ako môj život večný začal
Nech zostanú stáť v mŕtvom sne
Ako Pán do srdca mi nakráčal.
Hľadíte na mňa v strachu
O dušu či o prosté telo vaše?
Pár svalov a kostí z prachu
Kto vás vytiahne z tejto kaše?!
Zobuďte sa konečne priateľu drahý
Nie som deva, čo je vášmu srdcu milá
Ustúpte hneď od toľkej lásky snahy
Som len tá zrúda nočná čo vás omámila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár