smútok a samota nás oblieha.
Človek vždy rád hovoril,
no akoby navždy ústa zatvoril.
Ticho nám do sŕdc ktosi vlial,
zmizol ten smiech čo ľudí hrial.
Slnko už roky spoza mrakov nevyšlo,
Šťastie v ľudských očiach dávno vyhaslo.
Ulicami sa ani plač neozýva
len zvuk krokov som kdesi započula.
Zrazu vidím muža celkom samého,
srdce sa mi pri ňom zachvelo.
Po tele mu tiekla krv a bolo vidno rany,
čo mu kedysi ľudia vykonali.
On za nás život vlastný dal,
keď ho otec k nám poslal.
Keď kvapky z neba padať začali
a slzy sa mi z očí rynuli,
uvedomila som si,
že ľudia Boha znovu sklamali.
Keď i nebesia sa rozplakali,
ten muž zmizol kdesi v daždi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár