Nakoniec som vyhrala nad posteľou, ktorá ma ťahala spať do ríše snov, pričom oplývala silou, ktorú volám Moja Lenivosť. V pohodlných botaskách a teplákoch som sa vydala proti Martinským uliciam.
Behanie medzi panelákmi ma dosť prestávalo baviť, tak som sa po pol hodinke vybrala smerom k jazierkam. Kondičku nemám, čo znamená, že asi po hodine behu som vyzerala ako hruškové hovno. Znechutená svojou neschopnosťou som sa rozhodla vrátiť domov.
Medzi mojím sídliskom a útočišťom Priekopčanov, jazierkami, sú dve priecestia. Vlaky tade chodia často, pretože blízke Vrútky sú železničným uzlom. Pred závorami, signalizujúcimi prichádzajúci vlak som zbadala troch malých chlapcov. Mohli mať tak päť až sedem rokov, no v rukách nemali žiadne zbrane ani podobné hračky. Rozprávali sa a vyzerali znudene. Prišla som bližšie a oni sa mi slušne pozdravili. Neverila som, že toto je realita.
Hneď sa vrátili ku svojej konverzácii. "Čo ideme teda dnes robiť?" spýtal sa najvyšší. "Ja by som chcel ísť k vode!" ozval sa druhý chlapček. "Tam sme boli včera aj v stredu... Nech dnes rozhodne Majko" Navrhol najvyšší z nich. Ani som si nevšimla ako prešiel vlak a závory sa zdvihli. Nechcela som byť nápadná a tak som sa pomaly začala vliecť cez koľajnice, nadšená malými chlapcami.
"Poďme sa hrať, že sme anjeli!" Povedal zrejme Majko. Priam uchvátená som sa sklonila aby som si "zaviazala šnúrku". "Ako sa to hrá?" spýtal sa druhý chlapec. "Ja viem, ja viem! Budeme sa usmievať! Pomôžeme nejakých tetám s taškami, upraceme doma a pomodlíme sa!" po týchto slovách som takmer skolabovala. Chlapci, ešte malé deti sa chcú hrať na anjelov! Nikdy by mi nenapadlo, že v tejto pomýlenej dobe existuje ešte aspoň jedno takéto dieťa.
Keď som bola ja šesťročným dievčatkom, moje hry spočívali v hre na rodinu, s bábikou alebo podobnými vecami. Dnešné deti sa zaoberajú playstation, notebookom, alebo televízorom.
Ešte by som pochopila chlapcov, ktorí dnes behajú vonku. No zďaleka to nie je tým, že by sa hrali na schovávačky. Občas mám pocit, že heslom dnešných malých grázlov je "Rozbi a nadávaj". Doba sa mení a to je pochopiteľné. Aj keď pekné rozhodne nie. Som z toho smutná, morálne hodnoty sa akoby posunuli na perifériu ľudského života.
Po pár minútach uvažovania som sa otočila za chlapcami. Neboli tam. Zrejme odbočili do jednej z uličiek na sídlisku. Dokonca mi napadlo, že odleteli späť do neba. Ale keď to by bola toľká škoda. Aspoň dnes, mohli aj v týchto končinách chodiť traja malí anjelikovia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ja mám napríklad 5-ročného brata,ktorý je tiež veľmi zlatý.
Ale nadpis mi pripomenul mojich troch anjelikov