V tento deň s tým vyrukovali, zničili mi posledné spomienky, posledný pocit toho, že v tom dome som doma... že sčasti patrí aj mne, že som členom rodiny, že mám právo byť v tej dedine v izbe alebo ležať na posteli. No dnes, sa veľa zmenilo... hanbím sa, zapredala som svoje spomienky a nebránila som sa tomu, bola som figúrkou, ktorú ovládal niekto iný. Kradli mi môj druhý domov, miesto kde som sa cítila bezpečne, kde som si vždy oddýchla, kde som našla vnútorný pokoj a pochopenie. Som ešte malá, nemôžem a ani som sa nemohla do toho celého zapájať. V lete začali búrať steny a rozbíjať moje spomienky. Tam kde kedysi dávno bola maštaľ, mal byť teraz dom, lepšie povedané byt. Nerozumiem prečo to tak bolí, veď je to život, nie? Mám byť zvyknutá.
Nie jeden, ani dvaja dôležití ľudia mi odišli na večnosť. Bolo ich mnoho a ja som si musela zvyknúť, nemyslite že som chcela. Jednoducho som musela, nie len ja ale aj moji blízky. Prekonali sme prekážky, prežili mnoho prebdených nocí počas ktorých sme vyliali mnoho sĺz až sme od únavy zaspali na do nitky zmočených vankúšoch, držali ruženec so slzami na krajíčku a prosili Toho nad nami aby nám pomohol, zmenili sme sa ale prežili sme a to je hlavné. Ja viem, mám otupené city a iný pohľad na svet. No niekde v mojom vnútri stále horel plamienok, ktorý ma robil citlivou a krehkou, hoci na pohľad som bola ako socha z mramoru. Pevná bledá taká, ktorú hocičo nerozhodí, nepoloží tá, čo vždy utešuje a hlavne neplače!
Fakt je ten, že sĺz som vyliala viac než dosť. Vtedy, keď pohár pretiekol ako napríklad minule, pred rokom alebo aj teraz...
Odrovnali ma, bola som nepripravená, keby som vedela že tie peniaze dostanem dnes, pripravím sa. Zrazu som videla ako ich počíta, niekoľko zelených bankoviek bolo ich asi desať a k tomu nejaké do červena, tých bolo menej. Tie peniaze mi mali nahradiť spomienky? Tie peniaze, pre ktoré sa všetci hádali? Tie peniaze, pre ktoré som si prišla ako cudzia? Tie peniaze, ktorými mi zaplatili lebo som malá sirota a nemám právo bývať a žiť v tom dome? Bola to nie malá čiastka ale verte že by som tie peniaze najradšej vyhodila alebo spálila...
A v tom prišla veta: „To máš po starkých, stáž si to.“ Do pekla ak má byť TOTO spomienka na nich, tak ďakujem pekne! No je taký čas, sme v novej dobe, kde peniaze majú prvé miesto a všetko ostatné stojí za nimi. Bolo mi zle, pýtali sa ma či mám ešte vôbec jazyk. Veď ja, vždy urečnená a usmiata som bola zostala ticho ako obarená. K tomu sa pridal ten trápny okamih keď počítali tie prekliate peniaze, prišlo mi to ako tu ich máš a daj pokoj, zadrhni sa nimi.
Áno, je to môj subjektívny pohľad ale bolo mi v tej situácií strašne mizerne. Brali mi detstvo, už nikdy to nebude také ako pred tým. Nebudem spávať na tej kanape v prednej izbe. Nebudem jedávať na tom mieste, kde sedával starký. Nebudem umývať riady v bielom a ošarpanom lavóre. Nebudem robiť nič tak isto ako pred tým.
A ten pocit, že som cudzia tzv. vybavená, vyplatená bol strašne skľučujúci. Už to nebol môj domov, kde som mohla chodiť hore dolu, ležať na dvore a opaľovať sa, robiť si čo som chcela. Ten dom bolo miesto, nový domov pre iných a to veľmi bolelo. Lebo som sa musela vzdať toho, čo mi bolo blízke, takpovediac dobrovoľne- nasilu a tento moment bude asi jediný v mojom živote kedy ľutujem, že som taká stará ako som, pretože ak by som mala o pár rokov viac, mohla by som niečo zmeniť, ale teraz...sa môžem len prizerať ako mi demolujú spomienky.
Spomienky na tých, ktorí tu nie sú. Spomienky ako som naskakovala na traktor, ako sme pri vyorávaní zemiakov rezignovali a starký nám povedal: Deti moje! Povedzte si takto, chuť moja chuť len pri mne buď! Nám nezostávalo nič iné iba sa zdvihnúť a ísť znovu do roboty, vtedy som nadávala ale teraz by som dala všetko zato, keby som to mohla vrátiť späť...
A toto je to najhoršie! Okamihy, ktoré sa vám zdajú zbytočné alebo nepríjemné a prajete si aby to celé bolo za vami čo najrýchlejšie sú verte- neverte nenahraditeľné. Odohrávajú sa s dôležitými ľuďmi, na dôležitých miestach a až keď tých ľudí alebo miesta stratíte bude vám za nimi ľúto tak, ako je ľúto teraz mne. Avšak, taký je život, len málokedy dáva druhé šance. Tak sa s tým buď rýchlo vyrovnajte alebo sa snažte zmeniť svoj život, vážiť si ľudí i miesta tu a teraz.
Prajem veľa šťastia!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Aleš Brichta a Arakain - Barak na vodstřel celkom sa mi tu hodí