V ten deň mi vietor fúkal priamo do očí, vyhŕkli mi slzy. Pomaly stekali po mojom napudrovanom líci. Zrazu, celkom nečakane, ma zaslepil lúč slnka, ktorý ako rýchlo prišiel tak aj odišiel...
Moja malá nádej, v mojej maličkej a hriešnej dušičke zhasla. Po úsmeve, ktorý sa mi objavil v ten moment, keď sa objavil lúč slnka, nezostalo ani stopy a nasledovalo trpké sklamanie na aké som bola úplne zvyknutá. Na sklamanie, nie len zo straty slnečného lúča ale z celého môjho života...
Zo straty spomienok, ľudí pre mňa dôležitých, zo straty samej seba, mojej osobnosti... Nebola som taká ako pred mesiacom či dvoma. Niekto ma musel zmeniť! Hanbila som sa, nevedela som ako ďalej, čo robiť pre to, aby som to bola znovu...znovu JA! Chcela som vedieť kto ma zmenil, kto niesol vinu za moju premenu v iného jedinca. Jedinca, čo nemá city a je ako stroj. Takého, čo nie je šialene zbláznený do jedného člena opačného pohlavia, ktorý je iba troska. Áno, prišla som si ako troska. Navonok silná upravená spoločenská príjemná usmievavá a vo vnútri? Nahnevaná skormútená utrápená a koniec koncov hlavne stratená. Stratená vo svete, kde sa všetky zvyky, situácie a vôbec celý môj životný štýl na ktorý som bola zvyknutá, menili... a to, ma ranilo.
Na konci premýšľania, kto je vinníkom som zistila, že to bol sám život. Ten, nehľadí na nič. Či sme slabí, či silní. Nezaujíma ho počet faciek, ktoré sme dostali a ako sme sa zachovali. Či sme začali nadávať, či plakať, či sa ľutovať alebo hrdinsky sa postaviť znovu na nohy, pošúchať líce a poprípade nastaviť druhé, pripravené na druhú ranu. O toto sa život bohužiaľ nezaujíma!
Jedna moja známa vždy hovorila niečo v tom zmysle, že v reklamných letákoch hneď po školských zošitoch v septembri sa v nich v októbri objavia kahance, sviečky a po nich malí čokoládoví Mikulášovia. Vianočné svetielka i ozdoby sa dostanú na rad po „záhadnom“ zmiznutí malých a nie veľmi chutných čokoládových figúrok vyrobených z poľskej čokolády.
Kahance som mala za sebou, cintoríny som mala pochodené a symbolickú sviečku zapálenú.
Ligotajúce sa stromčeky sú však pre mňa akoby majákom, hlásia poplach, stav totálneho zúfalstva...
Vždy som milovala Vianoce, tak prečo ich do pekla teraz nemusím? Osobne, vydržala by som bez nich. Áno, som kresťanka, beriem ich aj z tohto pohľadu. Ježiš, prišiel na svet nás zachrániť a ja som zato veľmi vďačná. No ľudia prerobili tieto dni z božského charakteru na pozemský charakter! Sviatky pokoja, lásky, rodiny sa zídu a sú pokope šťastní, veselí...
Poviete si, čo je na tom zlé? Jasné, plne Vás chápem, v podstate by som nevidela chybu v tomto celom ani ja sama. Avšak keby ste žili život podobný tomu môjmu, hneď by ste vedeli prečo to hovorím...
A dnes, po skoro deviatich rokoch priznávam, že to bola žiarlivosť. Tá mi nedovolila mať rada tieto sviatky. Je jedno prečo, bolo mi ľúto, že som nemohla mať, nemôžem a nebudem môcť mať to, čo majú iní.
Ktosi raz napísal: Vždy je všetko nakoniec inak, ako predpokladáme... Veľmi by som si priala aby to bola pravda, no napriek mojej veľkej dávke optimizmu v týchto chvíľach, som si istá, že to, čo chcem už nikdy nedostanem späť. Stratila som čo mi bolo tak veľmi vzácne a budem to ľutovať, smútiť za tým a spomínať na to do konca života.
Inak je jeseň a o chvíľu je tu zima, v podstate je všetko po starom ale počkať, niečo sa predsa zmenilo. Vidím nebo a na ňom slnko, ktoré vyšlo na oblohu a tuším, že dnes bude krásny deň...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zvedy
14. 11.novembra 2010 10:31
toto je pekne...a moc sa mi páči ta pasáž so životom....že život je ten čo nehladi na nič atd......
Napíš svoj komentár