Neskôr počas leta, krátko po ich rozchode si našiel kamarátky, zvláštne pomyslel si, tie o ktorých som si myslel že sú namyslené a povrchné sú teraz tie s ktorými trávim najviac času. A ony si ho tiež veľmi obľúbili! Prežili spolu perfektné leto ale len ako kamaráti, lebo jeho srdce patrilo stále iba jej... Ony to vedeli a jediné čo ich trápilo bolo jeho zlomené srdce avšak na to sa snažili myslieť čo najmenej! Plnými dúškami si chceli užiť posledné leto pred odchodom na vysokú školu. Dovolím si povedať že každý z nich má nezabudnuteľné zážitky veď kto už len o tretej ráno pustí muziku z auta na maximum a tancuje po parkovisku? Kto by šiel o druhej ráno do pekárne na čerstvé rožky? Takto by som mohla pokračovať ešte veľmi dlho. Bolo im fajn, vždy si na okne auta stiahli okienko zaparkovali na obrovskom parkovisku a zapálili cigaretu obľúbenej značky, prebrali všetky témy ktoré im práve život ponúkol. Raz to bola ona- jeho bývalá, potom rodičia...
On sa cítil ako starec, dokonca to o sebe aj vyhlasoval: -„Žijem ako dedko! Ráno pokosiť dvor, oholiť sa, povoziť babku po lekároch, potom cigareta a káva, nakoniec kostol...“
Zatiaľ čo o nej išli reči, veľmi zlé reči... a on bol na konci zo silami, nevládal znášať tie klebety okolo nej a zdalo sa že ho to celé trápi viac ako ju...
... ako si tak kráčala v deň jej osemnástich narodenín tou istou cestou ako každé ráno, tou ktorá smerovala do školy. Dnes mala nultú hodinu, bolo veľmi skoro ráno a vonku bola neskutočná zima. Chlad sa jej pomaly dostával pod kožu, bledú ako porcelán a líčka jej surový chlad sfarbil do červena. Ulica bola tmavá, slnko len vychádzalo na oblohu, každý jej výdych sa objavil pred ňou, tváril sa ako dym, para alebo opar...názov nie je dôležitý. Kútikom oka zbadala chlapíka, ktorý bol až príliš blízko...
Po dlhej snahe vložiť si cigaretu do úst to dokázal, teraz nasledoval oheň. Živel, ktorý spaľuje, mučí privádza do šialenstva, avšak niekedy zachraňuje, zahrieva pred ukrutnou zimou, chladom a možno aj prázdnom. Jeho prípad bol ten prvý, bohužiaľ, lebo on mal prázdno v duši... a na srdci sa mu vynímala obrovská diera, ktorá ostala po nej- jeho milovanej. Lebo patrila, patrí a vždy bude patriť len a len jej!
Stískal cigaretu, popri tom pil kávu a po líci mu stekala horúca slza. Nevládal už viac ovládať samého seba, pochopil aké to je keď nemôže byť pri milovanom človeku keď sa má zle. Jedna strana mysle mu hovorila: Môže si za to celé sama, provokovala, pozri sa na to ako žila, ako sa správala, skôr či neskôr muselo niečo takéto prísť, mohla to čakať...
Tá druhá mu napovedala: Choď, bež za ňou, pobaľ si veci a utekaj, miluješ ju najviac na celom svete a nikdy nikoho nebudeš viac, ona je tá pravá, teraz ťa potrebuje a ty ju nemôžeš nechať v tejto chvíli samú...
Tieto dva úplne rozličné názory sa v ňom bili, nevedel čo má robiť, ležal na posteli niekde ďaleko od nej, myslel na ňu, kde je asi teraz? Možno je doma, možno stále v nemocnici...
Len pri pomyslení na...na tú vec, udalosť mu bolo zle. Bezmocnosť, strach o ňu, ten prekliaty hnev na toho hajzla čo to spáchal... . A čo vôbec spáchal? Vie len že tam bola sanitka a polícia... Okradol ju ten gauner? Zbil? Znásilnil? Pri tých otázkach sa v ňom nakopili zvyšky hnevu, nevydržal to. Schytil najbližšiu vec a hodil ju o stenu tej malej kutice, kde teraz musel bývať ako študent univerzity Komenského. Až po chvíli si uvedomil že prvé čo mu prišlo do ruky bol hrnček, ktorý dostal od mamy na Vianoce ale čo tam po ňom... keď JEJ je zle!
V tom si spomenul na ich posledné stretnutie...
Ako odchádzal od kamarátok zazrel ju z auta, jej chôdzu, spoznal by ju na sto percent hocikedy. Lenže, bola iná, smutná, neveselá a pribratá... No to mu nevadilo, ľúbil ju takú aká bola, miloval jej dušu jej srdce a fyzická schránka bola druhoradá. Rozhodol sa počkať ju pred domom....
-„Ahoj láska!“- privítal ju pred vchodom s úsmevom, v to okamihu ako ju zbadal, vyplašil sa, bola iná...naozaj jej oči, ktoré kedysi boli veselé žiarivé a šibalské teraz nemali žiadnu iskru a úsmev jej z tváre zmizol len čo ho zbadala.
-„A-ahoj!“- zakoktala od prekvapenia. V tom si všimol že na ruke má prsteň od NEHO! Pousmial sa pri spomienke na tú chvíľu keď jej ho venoval...
-„Prečo máš ten prsteň na ruke?“- opýtal sa znovu s úsmevom.
-„Ehm, no lebo je pekný!“- pozrela sa naň a potom znovu jemu do tváre, no nie do očí...
-„Pochybujem že ho nosíš len preto, že je pekný.“- zasmial sa.
-„Hej, iba preto. Prepáč už musím ísť. Ahoj!“- nemotorne odomkla kľúčmi vchodové dvere a on za ňou stihol zavolať iba...
-„Čau láska...“- a potom pokojne odišiel preč, zapáliť si ďalšiu cigaretu.
Niekoľko mesiacov po tom stretnutí si uvedomil, že chce byť novým človekom a, že čo bolo, bolo. Blížilo sa skúškové a on nemal čas sa zapodievať s vecami minulými. Na Silvestra sa skvele zabavil, vytancoval a dokonca po dlhom čase aj pekne opil. Domov prišiel o tretej po obede, od mamy dostal karhajúci monológ, no ako bolo u neho zvykom, jedným uchom dnu a druhým von.
Teraz, mal však iný problém, vlastne dva. Videl svoju bývalú ako sa s niekým olizuje a to s ním zamávalo. Snažil sa na to nemyslieť, nemyslieť na ňu... Zrazu mu blikla na internete žiadosť o pridanie do priateľov. Táňa? Pripomínala mu jedno dievča zo školy a naozaj nemýlil sa! Filozofická fakulta! Začal s ňou písať, najprv úplne formálne ale to, čo sa stalo potom... nečakal. ONA MU VYZNALA LÁSKU! Prekvapila ho, to dievča bolo veľmi odvážne a asi naozaj zaľúbené... Povedal si, skúsiť to môžem a dohodli sa na prvom rande...
TO BE CONTINUED...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár