Často keď sa ostatní smiali ja som sa smiala s nimi, na perách som mala žiarivý úsmev no v mojom vnútri bolo všetko tmavé a neveselé.
A aj tak som zistila že ak o mne niekto povie: „Ale veď ty sa len stále smeješ, ty nemáš problémy! “- Vedela som že ten človek ma absolútne nepozná! Najskôr ma to aj trápilo. Veď predstavte si že nikto nevie kto vlastne ste! Aj tí najbližší sa mýlili. Ale teraz som si už zvykla, ak mi niekto povie niečo v tomto zmysle už sa len pousmejem a nemám k tomu čo dodať. Lebo môj život je naozaj niečím zaujímavý! A nie je to len tým že ľudia nevedia odhaliť aká som naozaj ale všetkými vecami, ktoré sa mi kedy stali a možno sa ešte aj stanú!
Áno, raz mi moja kamarátka povedala: „Vieš, nečudujem sa že ty berieš svoj život za zaujímavý, keď ťa tak počúvam zisťujem, že môj život oproti tomu tvojmu je strašne nudný.“
Na toto by som chcela povedať len jedno- buď spokojný s tým čo máš! - nemenila by som môj život za nič na svete a verte mi nie je ľahký! Nechodím každý rok na luxusné dovolenky, ani nemám skvelú postavu, ani harmonicky žijúcu rodinu, ani nie som jedinečná. Skrátka mám čo mám, a som s tým spokojná. Aspoň na teraz.
A veľa ľudí to stále nechápe! Užívaj si to čo máš, lebo keď to stratíš už nie je cesty späť.
Toto leto sa mi stalo že som bola na dvoch pohreboch v priebehu jedného mesiaca. Áno, bolo to čudné, každý bol na kúpalisku alebo na dovolenkách a ja som bola na pohrebe. Keď som čakala na auto, ktoré ma malo odviesť na cintorín, videla som ľudí so slnečnými okuliarmi s letnými taškami usmiatych a tešiacich sa na vodu, ktorá ich osvieži v tom neznesiteľnom teple. A možno aj preto sa im zdalo veľmi podivné keď som ja stála celá čierna v tom teple s kyticou v ruke na ktorej bolo napísané Posledné zbohom! Alebo niečo v tom zmysle. Vtedy som tam stála asi pätnásť minút a nebolo to veľmi príjemné. No horšia časť dňa mala ešte len prísť...
...a ona naozaj prišla. Ako obyčajne všetci plakali a boli odetí do čiernej. Okrem mňa. Hovorila som si – neostali ti už žiadne city, už nemáš ani tie...- bola to hlúposť! Mala som city, mám ich a vždy ich budem mať! Len ich viem dobre skrývať ale niekedy akoby pretiekol pohár. Vybuchnem a plačem. A keď sa vyplačem znovu je na nejaký čas pokoj.
A vtedy sa to stalo. Slnko pražilo, bolo neuveriteľné horko a ja som na svojich lícach zacítila niečo mokré no pot to nebol, boli to slzy. Rinuli sa mi z očí. Poobzerala som sa naokolo, všetci plakali a tak som mohla aj ja. Pohreb sa už končil. A ja s mojou starou mamou sme ostali pri jame. Dve osamelé. Najstaršia a najmladšia z rodiny. Obe sme plakali, len každá nad niečím iným. Ona nad stratou tej najľudskejšej osoby a mala som tú česť poznať ju. A ja? Nad ľuďmi. Nad tými pokrytcami, čo sa pretvarujú. Ktorí niečo sľúbia a za hodinu ani nevedia že niečo niekomu sľúbili. Strašne to bolelo, plakala som potichu, žiadny vzlyk iba slzy. Nedalo sa to zastaviť. Plakala som aj cestou na kar, keď už starká nie. Nepýtala sa ma prečo plačem. Iba sme sa zhovárali a ja som mala vo svojom vnútri ukrutnú bolesť. A keď sme boli na mieste diania utrela som si slzy a znovu som sa začala usmievať. Musela som byť totiž znovu silná a pripravená. Na všetky tie úsmevy, falošné úsmevy. Úsmevy ako odpoveď na otázku: „Tá je po Ľubovi? “
Moja mama mi raz povedala že už konečne chce byť niekoho. Nechce byť stále len PO niekom!
Teraz sa zdá že môj život má len negatívne stránky alebo že si všímam iba tie. NIE. To nie je pravda. Môj život má veľmi veľa pozitív ale nedajú sa ľahko nájsť. Často na seba nechávajú dlho čakať. No trpezlivosť ruže prináša!
V prvom rade je to moja blízka rodina, nech si každý hovorí čo chce kto chce. Moja mama a sestra ony sú moja opora a istota. V druhom rade sú moji to moji priatelia, ľudia ktorí ma chápu a vypočujú. Objímu a utešia keď je treba. Svoje životné príhody či už humorné alebo smutné a často aj napínavé, by som nevymenila. NIKDY! Pretože aj keď je tých radostných chvíľ podstatne menej, aj tak stoja za to.
Či už je to pohľad chlapca, ktorý ma zaujíma, zaujímal, bude zaujímať. Alebo veselé chvíle s mojimi kamarátmi. Kedy sa len smejeme. A veselé rozhovory s mojou mamou a sestrou.
Skrátka vo svojom okolí mám ľudí pre ktorých sa oplatí žiť. Žiť každý deň naplno a tak to aj robím! Tak!
Nech každý deň stojí zato!
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inak kvalitka!
Peace...