Po rozume mu neustále chodila šedá. "Skadiaľ sa tu nabrala? Kto ju zoslal? Čo to má znamenať?", tápal Ralph. Mozog mu pracoval na plné obrátky. Opona sa roztvorila, a nato zatiahla. Keď už cítil, že sa nachádza na poslednom schode k odhaleniu, potkol sa a ocitol na rázcestí. Ciest bolo niekoľko... ako môže vedieť, ktorá ho k nej privedie?
Vzdal to. Vzdychol si šúchajúc si spánky a zviezol sa po stene. Nebol si už ničím istý, nechal udalostiam voľný spád. Presne tak, ako to robieval vždy. Prestal veriť. Bábkar sa s ním pohrával, on len nemohúcne pnel. Vycúval. Ako vždy. V spánkoch mu pulzovala tupá bolesť. Upadol do tranzu. Ako vždy.
Ralph sa plahočil ničomným svetom. Svojím ničomným svetom. Ćosi hľadal. Dievčinu. Nie, skôr šedé stelesnenie hmoty, kedysi nazývanej človek.
Nevedel, ako sa do ideosveta dostal. Nevedel ani kadiaľ kráča. Vedel len, že má napredovať. Cesta bola tŕnistá... doráňala... ubíjala... Jej tvorca, vedomý si každej ním spôsobenej rany, tomu nevenoval pozornosť. Zvolil si predsa vykúpenie.
Zápasil s časom, míňal za sebou všetko získané. Už nemal, čo stratiť. Teraz je ochotný podstúpiť obetavosť. Tak, ako po tom vždy túžil. Pre nič, a pre všetko. On je len jedným z mnohých. Tak skazený... tak čistý.
Zúril. Muselo to byť predsa tam. Intuitívne skočil. Most, ním spálený, zmizol z dohľadu a prekazil mu cestu. S rachotom sa zrútil do bezodnej priepasti, pripomínajuc mu nekonečnosť jeho dna.
Na okamih zamrel. Uvidel ju. Vyzerala tak... ponuro. Tvár jej spopoľnatela, vlasy, pokryté šedým, lesknúcim sa prachom, akoby odumierali. Aj navzdory tomu z nej vyžarovala neopísateľná krása. Tá krása mu patrila. Žil s ňou... túžil po nej. Nikdy ho neprestávala udivovať. Odporná, no pritom krásna. Volal ju... Škaredka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár