„Elizabeth...“ ozval sa jemný ženský hlas spoza dverí už asi po tretí krát.
Dievča zavrelo oči. Očividne sa nechystalo žene odpovedať.
„Vaša matka chcela, aby som vás zobudila. Vraj ste sa včera dohodli, že už pôjdete do školy..“ pokračovala.
Dohodli? Moja matka dohodu nepozná. Existuje len zákaz alebo príkaz.
„Prosím vás, musíte vstať. Viete čo sa stane, keď nie je tak, ako ona chce...“
„Viem..“ zašepkala Elizabeth sotva počuteľne, no s trpkosťou v hlase. Opatrne vykĺzla spod kvetinovej prikrývky a zamierila ku dverám.
„Abigail, koľko krát som ti hovorila, že mi máš tykať,“ povedala jemne staršej slúžke, keď otvorila dvere. Avšak bez úsmevu.
„Ale veď viete, že vaša matka mi to zakázala,“ povedala Abigail na svoju obranu.
„Stále si potrebuje dokazovať svoju moc nad ostatnými,“ pokrčilo čelo dievča.
„Ale Elizabeth, veď je to vaša matka. Ona nie je zlá...“ povzbudivo sa usmiala slúžka uprene hľadiac do veľkých smutných očí, toho kedysi vždy šťastného dievčaťa.
„Naozaj by si mi mohla tykať. Veď teraz ťa mama nepočuje,“ zašepkala odvrátiac zrak.
Dievča moje, kedy sa už konečne prestaneš trápiť?, spýtala sa v duchu slúžka. Nedovolila si vysloviť to na hlas. Po tej udalosti majú všetci zakázané rozprávať sa s Elizabeth o jej trápení.
„Dobre Ellie, ako si želáš,“ usmiala sa kajúcne.
„Už mi to oslovenie chýbalo. Pôjdem teraz do sprchy, keď teda sme sa už s mamou dohodli, že je na čase ísť do školy,“ zhlboka sa nadýchla, znovu neopätujúc úsmev.
„Možno ti pomôže byť opäť medzi rovesníkmi...“ odvážila sa povedať Abigail.
Elizabeth zastala a bolestne zatvorila oči. Slúžka okamžite oľutovala, že niečo povedala.
„S tou školou sa spája príliš veľa spomienok,“ zašepkala Elizabeth.
„Prepáč, nechcela som,“ zahanbene sa pozrela do zeme, šúchajúc ruky o snehobielu zásteru.
„Nič si nespravila Abigail. To je v poriadku. Ty za nič nemôžeš,“ povedala sotva počuteľne, stratiac sa v kúpeľni.
Slúžka pomaly začala ustielať posteľ. Cítila sa hrozne, za to, že nedokázala udržať jazyk za zubami. Čo by som dala za to, aby sa moja malá Ellie prestala trápiť, pomyslela si. Ľúbila ju akoby bola jej vlastnou dcérou. Snažila sa jej nahradiť aspoň sčasti rodičovskú lásku, ktorú by inak Elizabeth od svojich vlastných rodičov nikdy nedostala. Tí dvaja neľúbili ani jeden druhého a ich dcéru považovali za „pošmyknutie“, kvôli ktorému sa museli vziať, ako si raz Abigail vypočula pri ďalšej z ich nespočetných hádok. Možno to pán Lebron povedal v návale hnevu, ale rodič, ktorý miluje svoje dieťa, by to nepovedal ani vtedy. A pani Lebronová sa ohradila tým, že keby bola vedela, že to takto dopadne, nikdy by sa na neho v La rose noire ani neusmiala. Ako sa Abigail neskôr dozvedela od starého šoféra Goffreyho, La rose noire bol vychýrený bar, ktorý si mohli dovoliť navštevovať len ľudia z najvyšších spoločenských vrstiev Brightonu, možno celého Anglicka. Kde samozrejme patrili aj Elizabethiny rodičia. Keby Meredith, teraz už Lebronová, nebola dcéra Adama Francisa, majiteľa najväčšej obchodnej sieti WAYFE, k svadbe by pravdepodobne nikdy nedošlo. A možno by to tak bolo lepšie. Ellie už odmalička vyrastala v zlom prostredí. Po materiálnej stránke sa mala nadmerne dobre, no to, čo dieťa najviac potrebuje od svojich rodičov nikdy nedostala. Keď sa s tým už ako tak vyrovnala, prišiel však ďalší úder. Úder, ktorý už pravdepodobne navždy zmenil jej život...
Keď Abigail dostlala posteľ a povysávala izbu, zišla dolu na prízemie ohlásiť Goffreyho, že Elizabeth treba na deviatu vziať do školy. Keď však vošla do Goffreyho izby, zostala prekvapene stáť. Miestnosť bola úplne prázdna, bez akýchkoľvek vecí starého šoféra. Goffrey jej nespomínal, že mení izbu. Niečo sa jej na tom nepáčilo. Zamierila do kuchyne, aby sa spýtala kuchárky, či o ňom niečo nevie.
„K tebe sa to ešte nedostalo? Pán Lebron ho ráno vyhodil, pretože meškal na zasadanie firmy,“ vychrlila zo seba klebetná kuchárka, celá šťastná, že môže niečo zvestovať ako prvá.
Abigail oblial studený pot a sadla si na najbližšiu stoličku.
„To nemyslíš vážne,“ zalapala po dychu.
„Moja drahá, ja nikdy nežartujem,“ veselo zašvitorila kuchárka a posolila polievku. Očividne ju Goffreyho odchod vôbec netrápil.
„A kto teraz odvezie mladú pani?“ neprítomne sa spýtala Abigail. Rozmýšľala nad tým čo je teraz s chudákom Goffreym. Predsalen už mal svoje roky, no bol spoľahlivý. Prečo by ho pán Lebron vyhodil?
„Najali nového šoféra. Suzy, ktorá ho ako jediná videla, keď umývala okná zimnej záhrady, hovorí, že takého pekného muža ešte nevidela,“ usmievala sa stará klebetnica.
Ale čo chudák Goffrey?, pomyslela si Abigail.
„Avšak Suzy sa páči každý. Všetky slúžky hovoria, že je to radodajka, ktorá ide s každým,“ pokračovala kuchárka.
„Milie, začni si už konečne dávať pozor na ústa. Tvoj jazyk je čoraz uštipačnejší. Radšej nachystaj pani Elizabeth raňajky“ zamračila sa Abigail a znechutene vyšla z kuchyne.
„Stará fúria,“ zamrmlala si popod nos Miladres a bezstarostne zamierila ku skrinke s cereáliami, ktoré kedysi mala Elizabeth najradšej. Nasypala ich do misky a zaliala mliekom. Potom naliala do pohára pomarančový džús.
Do miestnosti vošla Lucy, asi dvadsaťpäť ročná slúžka.
„Odnes mladej Lebronovej raňajky do jedálne,“ prikázala slúžke Miladres, spokojná, že konečne jej prišiel na oči niekto, komu môže rozkazovať.
„Prečo nie do postele ako každé ráno?“ zamračila sa slúžka.
„Pretože mladej panej sa konečne uráčilo vystrčiť svoj bohatý zadok z postele a ide do svojej školy pre rozmaznané detičky,“ znechutene odfrkla stará kuchárka.
„Ejha, čo sa stalo?“ povrchne sa spýtala Lucy.
„Sama sa jej spýtaj,“ povedala Miladres podávajúc mladej slúžke podnos s raňajkami.
Keď Elizabeth vyšla z kúpeľne, Abigail už v izbe nebola. Zamierila ku šatníku, aby si vybrala čierne látkové nohavice, čierne tričko a hrubý čierny pulóver s brmbolcovými gombíkmi. Potom podišla k veľkému zrkadlu na konci šatníka a nemo na seba pozerala.
„Vyzerám hrozne,“ zašepkala.
Chytila si svoje chudé líca, prešla po svojich vráskach okolo očí a suchej pleti.
Mala by som so sebou niečo urobiť, skonštatovala v mysli. Zamierila opäť do kúpeľne, aby oprášila jej obľúbený púder a špirálu.
„Hneď je to lepšie, aj keď stále hrozné,“ zamrmlala, stále bez úsmevu. Pozrela sa na hodinky na ruke.
Štvrť na deväť, čas na raňajky.
Vyšla z izby a opatrne zišla dolu schodmi. Ešte stále sa cítila byť slabá. Každý krok ju bolel.
„Au,“ zaúpela, keď dostala kŕč do nohy a musela si sadnúť na schod. Bolesti sa už mesiac zhoršovali, no nemala chuť o tom niekomu hovoriť. Riadila sa tým, čo povedal doktor Outwind. Všetko raz prebolí, len človek musí chcieť.
„Môžem vám pomôcť?“ začula mladý mužský hlas z chodby. Pozrela sa tým smerom. Pred ňou stál vysoký, snedý, asi dvadsať ročný muž.
„Kto ste?“ zamračene sa spýtala.
„Ehm.. som Jared, váš nový šofér,“ slušne sa predstavil.
„A priezvisko?“
„Collins,“ pokúsil sa o úsmev, avšak necítil sa veľmi príjemne. Dúfal, že aspoň ich dcéra bude milšia, no pravdepodobne sa zmýlil. Určite je pekne rozmaznaná, zamračil sa v mysli.
„Čo sa stalo s Goffreym?“ spýtala sa prekvapene.
„Neviem o kom hovoríte,“ pokrútil hlavou.
„Nevadí spýtam sa Abigail,“ povzdychla si a pokúsila sa opatrne vstať. Avšak noha ju znovu zabolela. Rýchlo si sadla naspäť.
„Môžem vám teda pomôcť?“ náhlivo sa spýtal.
„Nie!.. teda, ja to zvládnem sama, ďakujem,“ zahanbene sa pozrela do zeme. Nechcela, aby sa k nej priblížil.
„Ako si želáte,“ pokorne sa vzdialil uvoľňujúc jej cestu.
Elizabeth znovu vstala a postupne, zadržiavajúc bolesť, opatrne schádzala po schodoch. Na studenej podlahe v chodbe nachvíľu zastala, aby sa zhlboka nadýchla.
Jared ju po celý čas pozoroval. To dievča na neho pôsobilo veľmi zvláštne.
„Prečo sa na mňa mračíte?“ vytrhla ho zo zamyslenia.
„Ja... prepáčte. Neuvedomil som si, že sa na vás pozerám. Rozmýšľal som,“ rýchlo sa pozrel do zeme.
„To je v poriadku, len mi to nebolo príjemné,“ smutne sa na neho pozrela. Ona sa vôbec neusmieva?, zamyslel sa, stále ju pozorujúc ešte aj ako vchádzala do jedálne. Dvere sa za ňou pomaly zavreli.
Mal možnosť byť v jej blízkosti len pár minút, no už aj za ten čas, sa pre neho stala obrovskou záhadou.
„Elizabeth, aká si krásna,“ privítala ju s úsmevom Abigail v jedálni.
„Ja nemám ten pocit,“ zašepkala na obranu, aj keď vo vnútri duše ju kompliment potešil.
„Keby si sa usmiala, bola by si ešte krajšia,“ navrhla opatrne stará slúžka, keď si Ellie sadala za stôl.
„Zabudla som sa usmievať,“ povedalo dievča po chvíli ticha a a prehrablo lyžičkou cereálie.
Abigail sa bezmocne pozrela do zeme. Je to beznádejné, povzdychla si v duchu.
„Kde je Goffrey?“ spýtala zrazu Elizabeth, zdvihnúc zrak.
Slúžka sa na ňu skrúšene pozrela, nevedela ako jej to má povedať. Ellie mala totižto starého Goffreyho veľmi rada.
„Tvoj otec ho dnes ráno vyhodil,“ zašepkala sadajúc si k stolu.
„Čo urobil?!“
„Ako si počula. Vraj ho neskoro zaviezol na zasadanie členov firmy.“
„Vždy som vedela, že môj otec je egoistický bezcitný idiot, ale že až taký?!“
„Elizabeth nevyjadruj sa takto o svojich rodičoch, prosím ťa,“ smutne sa na ňu pozrela, aj keď vedela, že má na to tisíc dôvodov.
„Porozprávam sa s ním o tom. Hneď po škole pôjdem za ním,“ zamračila sa.
„Nehádaj sa zbytočne s otcom, aj tak vieš, že to nepomôže.“
Elizabeth neodpovedala. Aj sama dobre vedela ako to dopadne, no potrebovala pre Goffreyho aspoň niečo urobiť. Aspoň sa pokúsiť...
Myšlienkami úplne inde, pokračovala v raňajkovaní.
„Mala by si sa poponáhľať, už bude trištvrte na deväť,“ upozornila ju jemne Abigail.
Elizabeth do seba bez slova nahádzala zvyšok cereálií, potom zdvihla podnos s prázdnou miskou a aj napriek Abigailiným prosbám, ho sama zaniesla do kuchyne a umyla.
„Keď toto raz tvoja mama zistí, tak ma okamžite vyhodí,“ pokrútila nešťastne hlavou.
„Potom odídem aj ja,“ povedala Elizabeth rozhodne, pobozkala slúžku na líce, želajúc jej pekný deň a zamierila do vstupnej haly, kde si obula sivé členkové čižmy a obliekla dlhý zimný kabát rovnakého odtieňa.
Prehodila si cez plece tašku s mininotebookom a vyšla z domu.
Na príjazdovej ceste ju už čakal Jared opretý o čiernu limuzínu. Elizabeth sa na neho ani nepozrela, keď jej otváral dvere. Bez slova sa usadila na koženom sedadle a znovu sa ponorila do svojich myšlienok. Ani si nevšimla, že už opustili ich pozemok a Jared stiahol okienko, ktoré delilo kabínu šoféra od zvyšku limuzíny.
Nevedel prečo, no mal zvláštny pocit, že na ňu musí dávať pozor. Akoby nebola v bezpečí. Vživote by ho ani nenapadlo privyrábať si ako šofér, no keď dnes ráno išiel za otcom do WAYFE a pán Lebron mu ponúkol zamestnanie, nedovolil si odmietnuť. Študoval dejiny ľudstva a zameral sa na archeológiu, napriek tomu, že jeho otec si želal, aby nasledoval jeho chodníčky a dal sa na právo. Už odmalička sníval, že bude historik. Hlavou mu často lietali predstavy ako študentom prednáša o histórii Anglicka alebo ako s jeho týmom objavujú dôležité archeologické pozostatky. Jeho otec sa pokúšal presvedčiť ho, že ako archeológ alebo historik nikdy nenájde uplatnenie, no márne. Ešte aj po tom, čo synovi odmietol platiť školné, Jared zostal verný svojim snom. Podarilo sa mu získať štipendium, no aj napriek tomu bola škola dosť finančne náročná. Mama mu zvykla každý mesiac poslať nejaké peniaze bez otcovho vedomia, no to vedelo pokryť len polovicu jeho výdajov. A tak potreboval prácu. Zozačiatku pracoval ako čašník v Quick-and-Stop, no dlho tam nevydržal, pretože kvôli 12 hodinovým smenám zanedbával školu. A majiteľ bol neústupčivý. Musel si teda nájsť iné zamestnanie. A tak si doteraz privyrábal ako taxikár. Lenže tam platil viac on svojmu zamestnávateľovi, ako zamestnávateľ jemu. Často totižto prevážal ľudí, ktorí po odvoze na vybrané miesto bez platenia vystúpili a on musel zaplatiť cestu na vlastné náklady.
No to je už za mnou, konečne svitá na lepšie časy, usmial sa.
„Prečo ma pozorujete?“ vytrhla ho zo zamyslenia Elizabeth. Znovu. Mračila sa do spätného zrkadla hľadiac mu rovno do očí. Jej pohľad mu bol nepríjemný, no nevedel prečo. Vôbec si neuvedomil, že ju pozoroval. Čo jej má teraz povedať?
„Ehm.. dopočul som sa.. že sa vraciate do školy po veľmi dlhom čase a rozmýšľal som nad tým,“ zamrmlal nepremyslene.
Elizabeth rýchlo odvrátila zrak a tvárila sa, že pozoruje okolitú krajinu. Nechystala sa mu odpovedať. Nie je nejako veľmi opovážlivý? Nebola zvyknutá, že sa jej niekto tak priamo pýtal na veci. Väčšinou sa jej vlastne ani nepýtali.
„ Ste šofér, nie môj psychológ,“ poznamenala uštipačne. Nechcela sa s ním začať rozprávať. Nechcela, aby sa o nej čokoľvek dozvedel.
Jared sa na ňu prekvapene pozrel. Nečakal, že jej to bude vadiť.
„A zavrite to okno!“ zavrčala, no stále sa na neho nepozrela.
Jared rýchlo zatvoril okno a zmätene pokrútil hlavou. To dievča je samé prekvapenie. Len škoda, že nepríjemné.
Elizabeth si pritiahla nohy k hrudníku a skrúšene si položila hlavu na kolená. Mala veľký strach zo školy, no nechcela si to priznať. Bála sa všetkých tých pohľadov, pozdravení, no najviac spomienok. Spomienok, ktoré už tak dlho ničili jej myseľ. Spomienok, ktoré boli stále také živé, akoby sa to všetko stalo len včera. A pri tom je to už päť mesiacov. Päť prekliatych mesiacov.
„Pani Lebronová už sme pri škole,“ začula zrazu Jaredov hlas z reproduktora. Neodvážil sa stiahnuť okienko.
Neodpovedala mu, zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Chcela ujsť niekam preč. Niekam, kde nie je bolesť. Niekam, kde ľudia žijú len prítomnosťou a spomienky nemajú takú moc. Niekam, kde dobro a láska víťazia.
No také miesto neexistuje, uvedomila si trpko.
Ani si nevšimla, že sa dvere na limuzíne otvorili a Jared nazrel do vnútra.
„Elizabeth ste v poriadku?“ opatrne ju chytil za rameno.
Rýchlo otvorila oči a vytrhla sa mu.
„Nedotýkajte sa ma! Už sa ma prosím nikdy viac nedotýkajte!“ zadychčala vystrašene.
Jared zostal ešte prekvapenejší ako predtým. Otvoril ústa, že niečo povie no hneď si to rozmyslel. Prečo jej preboha tak ublížil jeden dotyk?
Stále mu s bolesťou hľadela do očí. Strach a napätie v priestore by sa dali krájať. Jared sa radšej vzdialil, aby jej uvoľnil cestu von. O nejakú chvíľu zazvonil prvý zvonec, ktorý dával žiakom znamenie, že majú už len posledných 5 minút a Elizabeth opatrne, so skolenou hlavou vystúpila z limuzíny. Zastala tesne pri Jaredovi, ospravedlňujúco mu hľadieť do očí.
„Prepáčte mi,“ zašepkala sotva počuteľne. Nepočkala na odpoveď, radšej rýchlo zamierila ku škole.
Zase urobila niečo, čo absolútne nečakal. Zostal prekvapene stáť s otvorenými dverami pozorujúc ju ako vchádza do veľkej tehlovej budovy. Všimol si, ako Elizabeth okamžite pritiahla pohľady všetkých detí. No ona aj napriek tomu pomaličky kráčala k budove, vzďaľujúc sa mu z dohľadu. Najradšej by ju dobehol a odniesol naspať do limuzíny. Mal zlú predtuchu, že jej niekto ublíži.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
katuska8808
4. 1.januára 2011 20:08
je to dobré ale moc dlhé nabudúce to rozdeľuj viac ľahšie sa to bude čítať
Napíš svoj komentár