„Melissa, pozri kto prišiel,“ pošepla drobná blondína dievčaťu v susednej lavici. Tá sa otočila k ďalšej a zrazu sa celá trieda pozrela ku dverám, v ktorých stála Elizabeth. Bez jediného pohľadu či slova zamierila ku svojej lavici. V celej triede bolo absolútne ticho, nikto sa neodvážil nič povedať až na vysokú ryšavovlásku v poslednej lavici.
„Ani sa nepozdravíš slečna „pol roka som sa ulievala“ ?“ povedala uštipačne, keď si Elizabeth sadla na svoje miesto.
Nepočúvaj ju, ona je zlá, chce ti len ublížiť, začula jemný hlások vo svojej hlave. Bolestne zavrela oči, keď si uvedomila, komu ten hlas patril.
„Zavrela oči, aby sa nerozplakala. Chúďatko,“ zasmial sa chlapec asi tri lavice pred ryšavkou. Elizabeth sa ani len nepohla. Pokúsila sa nadobudnúť pokoj, no veľmi sa jej to nedarilo. Bezmocnosť ju ničila. Stále im nedokážem vzdorovať...
„No tak slečna miliardárka, čo ti odrezali jazyk? Alebo ti psychológ zakázal s nami hovoriť o tvojom trápení? Nás to veľmi zaujíma, nenechávaj si to len pre seba,“ zacmukalo dievča, ktoré ju vtedy ako prvé zbadalo vo dverách a pošeplo to ďalej.
Elizabeth chcela ujsť. Ešte tuhšie privrela oči. Prosím, už prestaňte, ubližujete mi, poprosila v duchu. Nepomohlo to. Naďalej počúvala ďalšie uštipačné poznámky, ďalšie urážky...
„Tak už dosť,“ precedil pomedzi zuby chlapec v lavici vedľa Elizabeth. Vstal a znechutene sa pozrel po celej triede.
„Vy všetci ste takí hlúpi! To si naozaj myslíte, že chodila k psychológovi kvôli vám a vašim sprostým rečiam? Žasnem nad vašou inteligenciou. Celý váš problém je v tom, že jej strašne závidíte. Závidíte jej ten úžasný život, ktorý podľa vás má. A pri tom vôbec netušíte, čím všetkým si toto dievča prešlo. Keby ste to zažili vy, pravdepodobne by ste boli celí zosypaní na psychiatrii. Ste úplní idioti. Mali by ste sa hanbiť,“ rozzúrene fľochol pohľadom po spolužiakoch.
„Ty si debil. Jej rozmaznaná riť sa trápi? No veľké hovno,“ zasmiala sa ryšavovláska.
„Hm vieš, pravdupovediac ako osemnásťročný už celkom viem rozoznať, čo sa dá nazvať riťou a čo pekným vyformovaným zadkom aký má Ellie. Takže tou rozmaznanou riťou si mohla myslieť akurát tak svoju obrovskú celulitídovú zadnicu, ktorá vyteká zo stoličky,“ sladko sa usmial.
„Tak v tom s tebou musím súhlasiť, Michael ,“ zasmial sa ten chalan z prednej lavice a postupne sa k nemu pridal aj zvyšok triedy.
„Idioti,“ zamrmlala celá červená ryšavovláska.
Elizabeth opatrne otvorila oči, aby sa pozrela na chlapca, ktorý ju tak obránil. Z jeho pohľadu vyžarovalo niečo neskutočne silné, čo okamžite zbystrilo jej pozornosť.
„Už ti viac nebudú ubližovať,“ zašepkal tak, aby to mohla počuť len ona. Neschopná slova mu ďalej hľadela do očí. Ten pohľad...
Znovu sa ponorila do ríši spomienok.
14.apríl 2010
Milý denníček,
dnes sme boli na výstave kvetov v Holandsku, na ktorú som sa tak veľmi tešila. Tie kvety boli naozaj nádherné, avšak je tu iná vec, s ktorou by som sa ti chcela zdôveriť. Po príchode do areálu sme od vedúcej výletu dostali rozchod. Všetci chodili po skupinkách, len ja sama... Pomaly si však zvykám, že ma nikto nemá rád. Už to tak nebolí. Ale to teraz nie je podstatné. Neuveríš, čo sa mi stalo! Ako som sa tam tak prechádzala zrazu som zacítila tú najkrajšiu vôňu na svete. Neskôr zistila, že pochádzala zo stánku asi päť metrov odo mňa a tak som k nemu zamierila. Majiteľ kvetov sa na mňa milo usmial a podal mi malé vrecúško. Opatrne som ho otvorila. Boli v ňom malé fialové lupienky toho nádherného kríku. Vďačne som sa na neho usmiala.
„Prosím vás, ako sa tento krík volá?“ spýtala som sa. Avšak, nerozumel mi. Začal niečo splietať v jazyku, ktorý som nikdy nepočula. Gestom som mu naznačila, že nič nerozumiem a on sa ospravedlňujúco usmial.
„Je to levanduľa,“ začula som chlapčenský hlas niekde za mnou. Rýchlo som sa otočila. Predo mnou stál asi tak o dve hlavy vyšší chlapec so šibalským úsmevom a... nádhernými hnedými očami, ktoré príjemne hriali.
„Levanduľa,“ zopakovala som znovu si privoňajúc k vrecúšku.
Chlapec sa doširoka usmial a podišiel bližšie. Tešila som sa, že si ho môžem lepšie obzrieť. Mal krátke kučeravé vlasy a zvodné plné pery. Začervenala som sa, keď som si uvedomila, kde sa pozerám.
„Aj ja mám rád jej vôňu,“ jemne sa usmial.
„Chcela by som, aby rástla aj u nás, v Brightone,“ zamyslela som sa.
„To je pravda. Levanduľové polia som tam ešte nevidel,“ pokrčil čelo.
„Ty si z našej školy?“
„Hej, o ročník vyššie ako ty.“
„Odkiaľ vieš, z akého ročníka som?“ celá natešená som sa spýtala. Žeby si ma všimol už predtým?
„Lebo na tento výlet šli len druháci a tretiaci. A z mojej triedy nie si,“ zasmial sa. Líca sa mi okamžite sfarbili doružova.
„Aha,“ zahanbene som sklopila zrak.
„Vieš čo ma teraz napadlo?“ zrazu sa spýtal.
„Čo?“ premohla ma moja zvedavosť.
„Čo keby sme si zasadili vlastnú levanduľu. Možno rovno celé pole?“ žiarivo sa usmial.
„To nie je zlý nápad,“ odobrila som s obrovským šťastným úsmevom.
Potom bez slova vstal, podišiel ku stánku s levanduľami a kúpil od majiteľa semienka.
„Toto budú naše budúce levanduľové kríky,“ ukázal mi obsah malého igelitového vrecúška.
„Lenže kde ich budeme pestovať?“ spýtavo som sa na neho pozrela.
„Keď sa vrátime, rád by som ti ukázal jedno miesto, ak by si chcela.“
„Veľmi rada,“ usmiala som sa. Náhly pocit absolútneho šťastia ma úplne premohol. Bolo mi jedno, že neviem ani jeho meno. No ako som sa neskôr dozvedela, volal sa Thomas Petterson. Celú cestu domov sme sa rozprávali. Zajtra by sme po škole mali ísť na to miesto, ktoré mi chce ukázať. Ešte sa budem musieť dohodnúť s Goffreym, aby to nepovedal mojim rodičom a prišiel pre mňa neskôr. Má ma rád, určite mi bude chcieť pomôcť.
No teraz už budem musieť ísť. Chcem stihnúť všetko porozprávať Abigail ešte pred tým ako príde domov mama. Zajtra ti o všetkom čo sa stane napíšem, sľubujem.
Elizabeth
„Mademoiselle Lebronová!“ začula zrazu vysoký ženský hlas, ktorý ju vytrhol zo spomienok. Patril učiteľke francúžštiny. Rýchlo sa porozhliadla po miestnosti. Dopekla, zase som bola mimo, zaúpela v mysli.
„ Oui, madame?“ previnilo sa spýtala.
„Už päť minút sa s vami rozprávam a vy ste ma absolútne nepočúvali! Buďte si istá, že to nezostane bez následkov!“ oznámila jej pani Bradleyová urazene. Tá stará učiteľka ju nikdy nemala rada. A to aj napriek tomu, že Elizabeth javila záujem o francúžštinu. Vždy sa rada učila nové jazyky.
„Excusez-moi madame, s´il vous plait,“ ospravedlnila sa. Pani Bradleyová sa len otočila na opätku a zamierila ku katedre. Bez prepáčenia.
Elizabeth sa zhlboka nadýchla. Cítila na sebe pohľady svojich spolužiakov. Musela som vyzerať veľmi neprítomne. Doktor Outwind nebude mať veľkú radosť, keď mu oznámim, že som bola zase v tom svojom svete.
„Aujourd´hiu, nous allons commencer á leçon 5,“ prerušila ticho profesorka Bradleyová. Všetci zapli svoje mininotebooky a otvorili virtuálnu učebnicu francúzskeho jazyka. Teda až na Michaela, ktorý so záujmom pozoroval Elizabeth. To dievča malo v sebe niečo, čo na ľudí pôsobilo obzvlášť podivne. Odkedy ju naposledy videl sa však veľmi zmenila. Asi si na neho veľmi nepamätá. Predsalen to bolo krátke stretnutie a je pravda, že vtedy mala asi pätnásť . On potom odišiel na dva roky študovať do Fínska. Potreboval už vypadnúť. V tom čase sa totižto jeho rodičia rozvádzali a on sa na to už nedokázal pozerať. Jediným východiskom bol únik. A je rád, že sa tak rozhodol. Nemal dôvod tu zostávať ani kvôli súrodencom, pretože bol jedináčikom a so zvyškom rodiny sa nestretával. Vo Fínsku mu bolo dobre. Hýrivé noci s priateľmi a veľa dievčat zahnali všetko, čo ho štvalo. No aj tak si občas spomenul na Elizabeth. To dievča ho úplne očarilo. Bola taká krásna, plná života. No teraz akoby to z nej všetko niekto vysal. Jej pohľad bol prázdny, vrásky od usmievania sa stratili... Ktovie ako dlho sa už neusmiala.
„MacKinley, okamžite otvorte ten notebook!“ zvreskla Bradleyová.
MacKinley? Elizabeth zodvihla hlavu a upriamila pohľad smerom k človeku, na ktorého profesorka nakričala. Michael MacKinley? Preboha už viem odkiaľ mi ten pohľad bol taký známy!
„Pani Bradleyová, čo kričíte? V mojej zdravotnej karte nie je napísané „hluchý“,“ pokrútil hlavou.
„MacKinley nepokúšaj moju trpezlivosť! Ešte raz a pôjdeš do riaditeľne.“ Z jej očí priam šľahali blesky.
„Koľkokrát ste to už povedala? 5 či 6? Tu nejde o vašu trpezlivosť, ty ide o celý váš prístup. Kedy naposledy ste niektorého z nás pochválili? Dočerta veď tejto škole naši rodičia platia toľké peniaze a vy sa na nás neviete ani usmiať. Mali by ste sa nad sebou zamyslieť,“ povzdychol si.
„Ty ma nebudeš poučovať! Okamžite do riaditeľne!“ zrevala.
Michael sa pokojne postavil.
„Myslím, že ste ma veľmi nepochopili, ale to nevadí,“ s úsmevom mávol rukou a pomaly smeroval k učiteľke, ktorú išlo rozhodiť od zlosti.
„Ja som ťa až veľmi dobre pochopila,“ zlostne ukázala smerom k dverám.
„Keď myslíte,“ s úsmevom vyšiel z miestnosti. A Bradleyová vypochodovala hneď za ním. Ešte asi minútu zostalo v triede hromové ticho, no potom ho prerušila ryšavovláska.
„Tak mu treba, idiotovi,“ zamračila sa.
Elizabeth si ani za svet nevedela spomenúť ako sa to dievča volá. Chodila medzi nich rok, no nepamätala si ani jedno meno.
„Nebuď sprostá. Aj tak sa mu nič nestane. Jeho otec je najväčším sponzorom tejto školy,“ povedal chlapec z prednej lavice.
A aj mal pravdu, pretože onedlho sa vysmiaty Michael vrátil do triedy a posadil sa na svoje miesto.
„Čo sa stalo?“ všetci sa ho okamžite začali vypytovať.
„Nič. Riaditeľovi som povedal, čo si myslím a on sa s ňou vraj o tom porozpráva,“ mykol plecami. Všetci sa na neho prekvapene pozreli.
„Dobre sa využíva ockova moc, čo?“ poznamenala uštipačne ryšavka. Michael sa zamračene otočil.
„Toto nemá s majetkom môjho otca nič spoločné, takže drž jazyk za zubami. Mám plné právo povedať si svoj názor, za to ma nikto vyhodiť nemôže. A na Bradleyovú už bolo veľa sťažností, takže riaditeľ je povinný dohovoriť jej. Nabudúce zalov v tom svojom sprostom mozgu. Možno trochu rozumu nájdeš,“ povzdychol si a otočil sa. To dievča ho už od prvého dňa rozčuľovalo. Zo začiatku sa ale snažil byť milý, no ona bola čoraz horšia, tak to vzdal.
„Neviem koho sa tu snažíš oklamať,“ zamrlala ryšavovláska. Michael sa so zdvihnutým obočím znovu otočil.
„Adrianna aký máš dočerta problém?“
„Ty si môj problém!“ zakričala hystericky.
Všetci sa na ňu prekvapene pozreli, no nikto nestihol zareagovať , pretože do triedy práve vošla celá červená Bradleyová. Asi 5 minút bez slova sedela za katedrou, kým sa konečne rozhodla prehovoriť.
„Na domácu úlohu si spravte v pracovnom zošite cvičenia osem až šestnásť. Kto ich bude mať, nech mi ich pošle na mail. Ak budú správne, dostane známku,“ snažila sa o čo najmilší tón, no veľmi sa jej to nedarilo. V triede bolo naďalej absolútne ticho, všetci si už začínali robiť cvičenia. Teda až na Michaela, ktorý poslal Elizabeth malý papierik. Prekvapene sa na neho pozrela a opatrne začala otvárať odkaz.
Nemala by si dnes po škole chvíľu čas? Chcel by som sa s tebou porozprávať.
M.
Po prečítaní ešte asi 5 minút len nemo hľadela do prázdna. Nevedela ako mu povedať, že sa s ním nechce rozprávať. Nechcela nadväzovať žiadne nové priateľstvá. Nič...
Nakoniec však našla vhodné slová a na druhú stranu papierika napísala:
Prepáč, ale dnes musím ísť hneď po škole za otcom do práce. Je tu pár vecí, ktoré s ním chcem prekonzultovať.
E.
A poslala papierik majiteľovi. Ten sa po prečítaní na ňu ani nepozrel, len vytrhol z malého notesu ďalší kúsok a napísal nový odkaz.
Tak hocikedy inokedy. Daj mi vedieť, ak budeš chcieť. Počkám.
Už mu neodpísala a ani nemala v pláne sa s ním niekedy stretnúť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
katuska8808
4. 1.januára 2011 23:08
@bumsakalaka daj potom vedieť keď bude ďalšia časť
Napíš svoj komentár