Je, ba, jebák!

Takmer som už zabudla na ten nádherný pocit z mladých čias, keď vám na tvári niekoľko dní dozrieva ohromné jebáčisko a aj vám zavadzia vo výhľade keďže ho máte stále na očiach, asi ako nos, ale ten má väčšina ľudí od narodenia takže už ho všakže nevníma, no ale toto nie je ten nádherný pocit, nádherný pocit je, keď koooonečne dozreje a pod silným stiskom povolí a vyvalí sa z neho také to svinstvo a vás na chvíľu zasiahne jeden z najprimitívnejších pokojov aké ľudstvo pozná, a chvíľu sa tešíte že je po jebáku, ale samozrejme zbytočne lebo nie je po jebáku, jebák sa začne zase plniť a tak môžete túto rutinu absolvovať v pravidelných intervaloch niekoľko ďalších dní, akurát namiesto nečinného čakania kedy už po ňom bude k tomu aktívne prispievate, alebo aspoň máte ten pocit, možno je to s pučeným a nepučeným jebákom rovnako ako s liečenou a neliečenou chrípkou.

Toto pôvodne nemala byť metafora, iba úvod k ďalšiemu odseku, ktorý s týmto prvým vôbec nemal súvisieť, ale nakoniec som sa do toho vžila a zistila som, že vlastne to je metafora, veľmi dobrá metafora, ale zároveň je to pravda, fakt mám mega jebák na lícu, dôkazy neposkytujem.

V posledných dňoch, ale asi to bude aj dlhšie, akurát moja pamäť nesiaha ďalej lebo mám napiču pamäť, sa mi tak nejak zdá, že som toho už v živote zažila veľa, ale nejak to k ničomu neviedlo, lebo sa to nejako všetko vždycky vráti naspäť a nakoniec skončím vždycky úplne rovnako no a celú metaforu sa mi vlastne napasovávať nechce lebo som si práve uvedomila že o chvíľu dopijem pivo a budem chcieť ísť spať.

No ale nejak to celé malo dôjsť k tomu, že možno aj nie, lebo som vykonala napríklad minulý rok veľa vecí, ktoré by som predtým nevykonala aj keby čo, aj keď zase veci ktoré som kedysi vykonávala a hovorila si o nich čosi podobné by som nevykonala teraz. A že možno to celé furt nakoniec skončí pritom, že sa hovadsky ožerem a hanbím sa jak pes alebo sa prichytím že som práve chujovinami zabila týždeň súvislého času, a že to možno k ničomu zmysluplnému nevedie, ale aj tak som na seba pomerne hrdá lebo v tom ostatnom čase prejavujem kedysi na seba neslýchanú odvahu.

A tak som minulého roku zažila veľa dobrodružstiev a síce sa mi chvíľami zdá, že zbytočne, nejak som furt ten istý debil, ale tak včera som tak pol dňa po tom, čo mi bolo povedané že šak ale fakt tu dojdi, mala kúpené letenky do Izraela a fakt tam dojdem. Lebo veď už som vyše 2 týždňov doma! A o mesiac čosi budem zase viazaná inštitucionalizovaným vzdelávaním. A možno aj jebák sa dovtedy zahojí.

A tak som síce počas môjho dobrodružného roka nenabrala duchovný kľud ani fyzickú kondíciu, ale asi som sa posunula na stupnici jola bližšie k človeku, ktorý koná miesto myslenia. Čo je v mojom prípade dobré. Je dobré, že si nemyslím, že sa to nedá.

Jolo s vami, spac.

 Blog

10 1 0 0 3

Komentuj

Komenty k blogu