Pacila sa mi predstava, ako sa budem moct chvilku sam ponevierat mestom a hladat vhodne miesto na obed, pricom o ten vobec neslo. Chcel som jednoducho vypadnut. Nasadol som do auta ktore doteraz stalo v prijemnom, chladnom prostredi garazi. Klimatizacia nastavena na oboch stranach priblizne na 17 stupnov. Tu som ale nechal na pokoji a radsej stiahol vsetky okna.
Ako som tak stal na krizovatke, slnko mi dokonale spalovalo polovicu tvare. Vonku bola neznesitelna horucava a ja som sa sustredil len na auto predomnou kedy sa uz konecne rozbehne. Vzdy som pridaval viac ako by sa patrilo, ale ten pocit vykupenia ked mi prud vzduchu zacal konecne viat po celom tele naozaj stal za to.
V ohlusujucom duneni rozrazaneho vzduchu bolo z radia pocut znamy letny hit a ja som sa konecne citil aspon trochu slobodne – robil som to, co robim tak rad – siel som niekam kam ma nikto neposlal. Bol som sam sebe panom kedze som mohol zastavit kde som len chcel a sam si vyberal cestu. Na chvilu to bola ozajstna letna pohoda takmer ako z tuctoveho americkeho filmu.
Nakoniec som svoj obed vyriesil tak isto tuctovo, kedze som sa len pristavil pri jednom z okienok dobre znameho retazca rychleho obcerstvenia. Vobec mi to nevadilo, vypytal som si len nieco malo na zahryznutie, pricom som si k tomu zobral nepomerne velke mnozstvo ladom chladenej tekutiny.
Sam v strede velkeho parkoviska – z jednej strany obklopeny sadou roznych malych obchodov, pricom kolmo na tuto liniu sa tycil dobre znamy obchodny retazec. Takto som si tam stal a opieral sa o auto, pricom ma zakryval drobny tien z nasadeneho stromceku za ktory som bol velmi vdacny.
Uz z dialky som videl, ako si ku mne teplo salavym betonom razi cestu chlapik. Ako sa priblizoval, identifikoval som na jeho predlaktiach niekolko vyraznych tetovani.
„Nezbi ma prosim ta“ bola jeho prva poznamka.
Na to som mu hned udiveny odpovedal ze ho urcite nemienim bit a ani ziadnym sposobom ublizovat. (neviem ci som z toho tepla posobil nejako podrazdene, ale naozaj ma tato otazka zaskocila)
„Velmi sa ospravedlnujem ze vyrusujem..“ ..slusne sa ma opytal, ci nahodou nemam nejaky gastrolistok, ktory by som bol ochotny obetovat, pricom mi celkom usporiadane vysvetloval jeho situaciu.
„Pockajte tu, hned som spat,“ bola moja reakcia po chvili.
Vratil som sa aj s par drobnymi v hrsti co som pozbieral vsade po aute a ochtone mu ich nasypal do dlane.
„Dakujem, pojdem si hned kupit nieco na pitie a trochu jedla,“ takto ukoncil nas rozhovor.
Opantal ma zvlastny pocit. Ten clovek na mna vobec neposobil negativne, asi mi ho bolo aj trochu luto. A pritom taketo charitativne aktivity pestovat nezvyknem.
Kym som dopil a dojedol ten relativne slusne vyzerajuci (myslim tym po zdravotnej aj psychickej stranke) muz medzi tym stihol vyjst von z obchodu. V ruke drzal velku – asi 1,5 litrovu flasu najskor mineralky a nejaku splet peciva a cohosi.
Bol som skutocne rad ze to investoval tak ako mi slubil. A pritom on ma uz ani nezaregistroval ze ho este pozorujem.
S tymto pocitom som teda zahasil „poobednajsiu“ cigaretu a vyfukujuc posledny dusok dymu som sadal do auta. Pomaly, ako velke lenive lietadlo som zacal „rolovat“ po velkom parkovisku a chystat sa na navrat spat do roboty.
Bolo to zvlastne, ale nie negativne. Asi zaujimava skusenost. Ani neviem vysvetlit preco, ale veril som mu. Niekedy sa niektore veci vysvetlit nedaju a musia stacit pocity, pricom mna vtedy zrejme nesklamali.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
11. 10.októbra 2012 16:53
si dobry chlap
Napíš svoj komentár