Znovu na ňu kričal. A tak si zobrala kľúče, mobil a zatreskla za sebou dvere. Takto to dopadne keď sa bráni...mala byť radšej ticho ako vždy. Nenávidela ho...z hĺbky srdca k nemu necítila nič iné ako zlosť a nenávisť tak silnú ako ešte k nikomu...a nepoznala nikoho kto by nenávidel vlastného otca tak veľmi ako ona toho svojho.
Vyšla do chladnej noci a išla sa niekam prejsť...nevedela kam presne ide ani čo chce robiť...veď práve bola vyhodená z domu...prešlo jej hlavou,že niekomu zavolá ale spomenula si, že vlastne ani nemá komu...Začali jej po bledej tvári stekať slzy ale rýchlo si ich utrela a poobzerala sa či to náhodou niekto nevidel. Zistila, že je na celej ulici sama. Sadla si na nízky múrik vedľa miestnej školy a objala si kolená.
Ako tam tak sedela premýšľala nad minulosťou...ako to všetko bolo iné keď bola malá. Spomenula si ako boli na kolotočoch keď mala 5 rokov a ako ho držala za ruku...Ale vštko sa už zmenilo. Bolo jej to veľmi ľúto...škoda len, že jemu nie. Prečo sa musel tak zmeniť? Veď pre ňu bola jej smrť rovnako zdrvujúca ako pre neho. Predsa len to bola jej mama...to by dostalo každého...ale ona sa dokázala nezmeniť a on nie? Nemal by sa s tým ako starší a skúsenejší vyrovnať skôr ako ona?
Zrazu jej niečo napadlo...čo keď sa zmenila ona a nie on? Čo keď je chyba po celý čas na jej strane? Tá pravda ju udrela ako blesk. Ona to celý ten čas hádzala na neho...a možno predsalen bola chyba v nej a on bol nevinný...
Prudko vstala a vracala sa späť k domu...nezašla však do brány ale mierila k autu pred domom. Nasadla, naštartovala a vyrazila....nevedela kam ide ani čo bude robiť. V hlave mala moc veľa nezodpovedaných otázok...
Zrazu do nej niekto z boku vrazil a vytlacil jej auto z diaľnice...
Vedľa jej tela spiaceho spánkom mŕtvyhc ležal mobil na ktorom blikala správa...stálo v nej: ,,Vrat sa prosim domov, mrzi ma co som povedal. S laskou ocko.“
Správu ktorá mohľa toľko zmeniť si nikdy neprečítala...a možno len kvôli tomu, že bol jej otec zbabelý a bál sa odoslať tú správu...nikdy sa neoplatí odkladať veci, ktoré môžu niekomu zmeniť život...
Vymyslený príbeh
Komentuj
7 komentov k blogu
1
sajmonka
15. 7.júla 2007 22:21
ja budem plakaaaat ((
6
Krásne moja, ja nemám proste ani slov...jednak ten začiatok mi pripomenul osobné veci a spomienky a podobne...a ten koniec...no áno, veci sa neoplatí odkladať na neskôr...
Napíš svoj komentár