Dlho som hľadala človeka, ktorý nie je taký zdutý ako ostatní ľudia a dokáže sa usmievať, aj keď ho život občas trápi, ale márne. Všetci sú uponáhľaní, mrzutí a večne sa na niečo sťažujú. Je naozaj také ťažké zahodiť za hlavu to, čo sa stalo a tešiť sa z momentu? Prečo sa zaoberáme len tým zlým a nevšímame si to, čo nám život ponúka? Práve som nad tým všetkým rozmýšľala. Čo dokáže ľudí nakopnúť a priviesť k zisteniu, že všetko nie je len o práci, peniazoch, kariére a iných hlúpych, no k životu potrebným veciach? ...A vtedy som stretla môjho starého kamaráta.
Adam vyzeral takmer tak ako pred štyrmi rokmi. Vysoký s hnedými vlasmi, ktoré sa mu pri ušiach jemne vlnili a s prísnymi črtami tváre, ktoré sa však zjemnili, keď sa usmieval. Jediné, čo sa zmenilo bola jeho mužnejšia postava. Predsa len, keď som ho videla naposledy mal iba 15 rokov. Neskôr som si všimla, že už nenosil okuliare. Asi má šošovky, myslela som si.
Stretli sme sa v najväčšej diere všetkých ožranov celého mesta. Bol to malý podnik, kde sa z času načas konal nejaký punkový koncert, ale väčšinou sa tam chodilo len chľastať. Pravdupovediac, triezvy by tam dlho nevydržal. Zhodou okolností sme sa obaja stretli na jednom z tých zriedkavých punkových koncertoch. Dodnes neviem, čo nás tam priviedlo. Cigaretový zápach, lepkavá dlážka, na ktorej bolo porozlievané pivo a hŕba opitých punkáčov určite nie. Možno sme len obaja túžili po nejakom dobrodružstve, po nejakej zábave a odreagovaní. No, a v našom malom meste to bola v ten večer jediná možnosť niečo zažiť.
„Ahoj Adam, čo tu robíš?“ oslovila som ho.
„To isté sa pýtam aj ja,“ usmial sa, „nevidel som ťa roky.“
Z hlučného koncertu som nakoniec nič nemala, lebo som skoro celý večer strávila rozhovorom s Adamom vonku pred podnikom. Fajčili sme, spomínali na staré časy a bolo nám dobre. Chvíľu som mala chuť chytiť ho za ruku a vtiahnuť do hŕby pogujúcich spotených indivíduí, (koniec koncov, prišli sme sem predsa kvôli tomu) ale nevedela som sa odtrhnúť od jeho rozprávania. Zarazila som sa, keď mi povedal, že odišiel zo školy. Nemal ani maturitu.
„Čo budeš robiť bez maturity? Nikde ťa nezamestnajú,“ dohovárala som mu. Jeho flegmatický postoj ma šokoval. Vraj mu je to už jedno.
Potom sme sa začali rozprávať o problémoch. Typické. Ľudia večne riešia len problémy. Pustila som sa do dlhého monológu o tom, že som nedostala internát a zháňam si privát, čo je oveľa nákladnejšie. Pokračovala som opisovaním môjho úbohého života, mojej schopnosti neudržať si ani jedného frajera a o hádke s mojou najlepšou kamarátkou. Tak som si schuti ponadávala na svoj život, ktorý sa mi zdal byť úplne prázdny, že som Adama prestala vnímať. Išla som si svoje. Bola som presne taká mrzutá a ufrflaná ako zvyšok sveta.
„Mať tak tvoje problémy,“ prerušil ma. Urazilo ma, že ho moje problémy nezaujímajú a neprikladá im nijakú dôležitosť. Postavila som sa. Bola som pevne rozhodnutá, že si idem užiť koncert a nejdem si tu vylievať dušu niekomu koho to nezaujíma. Túto snahu hrať urazenú zmarila jeho ruka na mojom pleci: „Doteraz som ťa počúval ja. Nájdi si na mňa minútku.“ Fajn. Otočila som tvárou k nemu.
„Prečo si sa pohádala s Radkou?“ opýtal sa.
Radka je moja najlepšia kamarátka už 8 rokov.
„Myslela som, že ideš rozprávať ty,“ odvrkla som.
Chcel predsa minútku, tak nech ju má. Nemusí sa zaoberať tou nezaujímavou bytosťou, ktorej problémy sa ho netýkajú.
„To áno, len ma to zaujíma. Nechápem prečo sa ľudia na seba hnevajú. K ničomu to nevedie.“
„..roztrúbila vec, ktorú nemala,“ krátko som mu odpovedala.
„No a čo. Stojí ti takáto maličkosť za to, aby si prišla o najlepšiu kamarátku? Život je krátky, ver mi,“ smutne sa na mňa pozrel.
„Nemoralizuj, prosím ťa...“
Chcela som mu vynadať, nech sa zobudí a pozrie okolo seba. Nemôže predsa žiť v rozprávke, kde sa všetci milujú až do smrti, keď naokolo sú samí narkomani, feťáci a ožrani. Nahlas som však tie slová nevyslovila.
Oči sa mu leskli. Plakal. Nechápala som to. Myslela som si, že na plač sme tu my- ženy. Muži majú byť predsa tí statoční, chrániť nás a nie takto na verejnosti preukazovať svoju zraniteľnosť. Keď som sa nad tým zamyslela, bolo to asi prvýkrát v živote, kedy som videla muža plakať. Bolo to zvláštne...
„Vieš,“ začal po chvíľke, „v septembri pôjdem do Švédska. Robiť.“ Nechápala som, čo je na tom také smutné. Čakala som niečo oveľa horšie. Usmiala som sa naňho.
„..a budem tam asi až dokým nezomriem.“
„Ty sa tam sťahuješ?“ zaujímalo ma.
„Mám rakovinu. Nádor na mozgu. Preto som odišiel zo školy. Chcem si posledný rok- dva užiť.“
Zostala som nehybne sedieť. Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Neboj sa, budeš v poriadku? To počul už asi miliónkrát. Čo sa vlastne vraví ľuďom, ktorí zomierajú?
„Nepozeraj na mňa tak vystrašene, to sa stáva. Jediné čo ma mrzí je môj doterajší život. Vybral som si zlú školu, ktorá ma vôbec nebavila, cestoval tam každý deň hodinu ako debil a načo mi to bolo? Ale teraz cítim, akoby som sa druhýkrát narodil. Od kedy to viem- to, že zomriem- všetko si viac užívam. Možno to tak malo byť. Možno som bol príliš uponáhľaný a neschopný tešiť sa z drobností. Teraz je to iné. Zrazu mám čas na všetkých starých kamarátov a robím len to, čo chcem. Nerozmýšľam nad tým, či konám správne alebo nie – veď aj tak tu o chvíľu nebudem...“
Adam rozprával a rozprával a ja som len počúvala.
Prečo si ľudia toto všetko uvedomia až keď im smrť dýcha na päty? Všetci hľadia na zovňajšok. Veci posudzujú podľa prvého dojmu, pretože sa príliš ponáhľajú a nestihnú preskúmať vnútro. Preto sa ľudia toľko sťažujú a sústredia sa výlučne na problémy. Neustále ich všetko vytáča, a tak nerozumejú prečo je ich sused taký alergický na hlasnejšiu hudbu. Čo ak má doma chorého synčeka a chce aby oddychoval v posteli? Čo ak sa psík vyciká na dlážku len preto, že mu nikto nevysvetlil, že sa to nemá? Čo ak vaša teta robí rodinnú oslavu len kvôli tomu, aby vás konečne po rokoch videla? Čo ak váš mladší súrodenec chce len, aby ste si ho konečne všimli a možno raz zobrali so sebou von? A peňaženka je prázdna kvôli takmer každodenným výdavkom za cigarety? Veru, ľudia by mali prestať s tým neustálym frflaním. Tým, že sa večne sťažujú, nič nevyriešia.
S Radkou som sa ešte v ten večer udobrila. Veď prečo nie? Spravila toho pre mňa veľa. Prežila som s ňou detstvo, pubertu a aj dospelosť (veď už máme 18 . Za to, že spravila jednu hlúposť sa s ňou mám prestať kamarátiť? Nie, nechcem o ňu prísť. Ani ten privát nie je veľká tragédia. Nájdem si brigádu, prestanem fajčiť a možno to pôjde. A čo sa týka môjho talentu odohnať od seba všetko mužského pohlavia- na to sa dá zvyknúť. Možno ten pravý na mňa čaká až na vysokej.
Z toho vyplýva, že môj život je úžasný. Som zdravá, mladá, šťastná, mám okolo seba ľudí, ktorých ľúbim a ktorí ľúbia mňa.
Ďakujem Adam. Vďaka tebe som to pochopila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár