neľahká pre nás – krehké duše,
čo chceme byť stále deťmi,
a hrať sa, smiať sa vkuse.
Nechceme počúvať rozum,
len svoj vnútorný hlas,
byť s kamarátmi
a tešiť sa zo všetkých krás.
Mať otca a mamu stále pri sebe,
držať ich, nepustiť,
lebo utečú.
Bez odkazu,
bez rozlúčenia.
Lebo keď človek ostane sám,
sú to chvíle mučenia.
Život nás skúša,
robí nám naschvály,
ale čo ja- krehká duša,
na mňa sa to všetko zvalí,
a dýchať prestanem...
Možno sme vyvolení,
musíme byť skúšaní,
zvládnuť choroby, nešťastia
a rozhodovať sa.
To nie je fér.
Veď mýliť sa je ľudské,
ale s takou chybou sa nedá žiť,
mala by som radšej v pekle hniť.
Neznášam sa.
Prečo sa na nás-krehké duše nemyslí?
Prečo na nás vyvíjajú taký tlak?
Prečo sme takí slabí a neschopní,
aj keď sa dokážeme smiať...
Smiech cez slzy,
doména všetkých krehkých,
nikto si nič nevšimne,
až kým sa z nás nestanú veľkí.
Veď pomáhame,
snažíme sa zlepšiť svet,
ale ten nám to veru vôbec neuľahčuje.
Chce od nás veľa,
chce aby sme sa rozhodli,
aby sme sa vzdali detstva a spomienok,
vstúpili medzi dospelákov-seriózňakov
a stali sa podobnými obludami.
Čo ak nechcem vyrásť,
čo ak potrebujem čas?
ja viem, že už nemám 13
a stanem sa dospelou...
raz
Dotyk dospelosti na koži páli,
koľko času sme len tak premrhali.
Teraz hľadám svoje miesto,
zbytočne,
je to iba trápne gesto.
Krehké duše,
vy sem nepatríte,
tento svet je pre silných.
Tak rýchlo utečte,
seba skryte,
silní to zvládnu...
Vy nie
Ja nie
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár