Že zrazu prídu také chvíle, presne také ako teraz.
Že nechápeme, prečo sa osud s nami tak zahráva.
Že prečo deti nemajú čo jesť,
keď niekto v bohatstve pláva.
Že prečo sú na svete choroby,
keď nás robia bezmocnými.
Že prečo človek človeka ničí,
keď svet môže byť aj iný.
Občas sa to stáva.
Že svet vyzerá ako správne miesto,
ale iba preto, že si v ňom nájdeme miesto.
Teda aspoň si to myslíme.
Myslíme si, že sme zapadli.
Že sme to tu vyhrali.
Ale svet nie je správne miesto,
lebo naozaj si v ňom NIKDY nenájdeme miesto.
Občas sa to stáva.
Že na nás nečaká potlesk a sláva.
Že musíme zniesť nepríjemnú faloš,
Musíme sa umelo usmievať,
a stále dobre vyzerať.
Že musíme byť silní,
(alebo aspoň tak pôsobiť)
aj keď sa nám nič nedarí,
a hrdo vypnúť hruď,
aj keď na to práve nemáme chuť.
Občas sa to stáva.
Že chceme tisíc eur len tak utratiť.
Že chceme zmiznúť a už sa nevrátiť.
Že chceme všetko naokolo rozmlátiť.
Že potrebujeme cítiť jeden druhého.
Koniec koncov, svet nie je až také zlé miesto,
lebo stále je tu aj trocha dobrého.
Občas sa to stáva.
Že je nie je ľahké vstať a zabojovať.
Veru, je ťažké pozviechať sa a pokračovať,
pokračovať v ceste za svojím snom,
a byť úplne najlepší v ňom.
Ale načo sa snažiť, načo tvrdo makať,
keď tých, čo sa snažia, čaká bieda,
a tých, čo len tak ležia - sláva?
Veru, občas sa to stáva.
Že ľudia sú nenormálne hlúpi.
A súhlasia so všetkými bludmi.
Aby toho nebolo málo, ešte sú aj skúpi,
a kradnú ako supy.
No a čo, že iní hladujú
že mrznú a umierajú.
To sa stáva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár