Čo však z toho mala, keď bola tak nechutne naivná?
Vždy uverila tým jeho krásnym klamstvám. Stále znovu a znovu.
Vyčerpávalo ju to. Za každým klamstvom cítila to isté.
Toľko rozprávok, čo jej natrepal do jej naivnej hlavičky. Ako bude pri nej vždy stáť a ako všade pôjdu.
Spolu.
To bolo to slovo, ktoré jej vždy rozprúdilo po tele pocit, že sa jej rozthnú žily a krv sa jej bude liať po celom tele.
Keď ho spoznala, myslela si, že je to ten najdokonalejší muž pod slnkom. Trávili spolu kopec času. "Boli pre seba stvorení."
To však už dávno neplatilo. Časy sa zvyknú meniť a ľudia tiež. A práve on bol ten typ. Sladké rečičky, ktorými ju zvykol kŕmiť do sýtosti a jeho presladená náklonnosť.
Mesiac mala pocit, že je jeho jediný dôvod, prečo žije. Potom však prišiel tvrdý úder. Jednoducho sa vyparil z jej života.
Ako keby tam nikdy nepatril. Šesť mesiacov vôbec nekomunikovali, správali sa ako obyčajní cudzinci. Pri náhodnom stretnutí sa pozdravili a prinútili sa k úsmevu.
Keby sa jej to stalo raz, bola by to brala ako náhodu. Nešťastie. Ale jej sa to stávalo často. "Jej" chlapík fungoval v akýchsi cykloch. Mesiac pri nej, pol roka v zabudnutí. A práve toto ju vyčerpávalo. Bralo jej to nárok na spokojný a plnohodnotný život. Stále mala pocit, že je jeho hračka. Existuje práve v čase, keď na ňu dostane chuť.
V jeden deň prišli jeho narodeniny. Vedela o nich, on sa jej zase vkradol do života týždeň pred nimi. V jednu sobotu ju pozval k nemu. Nechcela ísť, zase sa nechať zraniť.. potom si však povedala, že sú to predsa jeho narodeniny.
Stáli spolu v jeho záhrade. Všade naokolo boli stromčeky v rôznych tvaroch a ona sa cítila, že je v raji.
Chytil ju za ruku a ona k nemu obrátila zrak. Bola tma, no jeho úsmev by videla snáď aj ako mŕtva. Pritiahol si ju k sebe, hlavu zaboril do jej hustých vlasov. Nevedela, ako reagovať. Jeho voňavka sa jej zahrávala so zmyslami, páčila sa jej.
Pobozkal ju na čelo. Ona zavrela oči. To bolo presne to, po čom vždy túžila. Po jeho prítomnosti. Alebo sa snáď mýlila?
Stáli tam mlčky hodnú chvíľu. Spýtal sa jej, prečo je ticho.
Ona však nedokázala vydať zo seba ani vetu. V hlave mala taký chaos. Milióny myšlienok lietali sem a tam, vrážali do seba a ona mala pocit, že jej tam vybuchne hlava a jej myšlienky ho začnú naháňať.
Chcela sa ho spýtať, čo bude ďalej. Či sa na ňu zase vykašle. Aké má s ňou plány? "Zase ma necháš spadnúť do zabudnutia?" Vôbec nevedela vydať ani hlásku. Stála tam ako vrastená do zeme a pozerala do tmy. On ju len objal a ona zavrela oči. Takmer sa rozplakala. Nechcela však, aby videl jej slzy. Nechcela mu ukázať, že jej nie je ľahostajný.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
dada2463
23. 6.júna 2012 23:26
tento príbeh už poznám.. však?
Napíš svoj komentár