Pri ceste do záhrady pozdravila stále ospalého psa.. ten jej na pozdrav len zdvihol hlavu, zavrtel chvostom, hodil sa o zem a spal ďalej.
Presne tak sa cítila, ako keby bola neviditeľná. Len melódia poletujúca vzduchom, ktorá kde-tu zavadí o čiesi ucho.
Tak prázdna a neviditeľná.
Sadla si na húpačku. Jemne sa odrážala bosými nohami od dlažby, len aby sa húpačka pomaly dala do pohybu. Sem a tam. Nechcela na nič myslieť. Vlastné myšlienky ju privádzali do pochmúrnej nálady.. stále jej pripomínali minulosť, aké to kedysi bolo.. keď tu bol on.
Vdýchla vôňu čerstvej kávy. To jej vždy rozžiarilo deň. Zavrela oči. Vychutnávala si ten pocit, že nemusí s nikým rozprávať. Len ona, jej káva a vietor, čo sa jej hral s vlasmi.
Pramienky vlasov ju šteklili po tvári. Nezbedný vietor. Pripomenulo jej to neho. Ako jeho končeky prstov tiež jemne blúdili po jej tvári. Nežne, ako keby ju jeden dotyk mohol rozbiť na milión kúskov. Cítila sa pri ňom ako z porcelánu.
Bolo vďaka tomu, že o ňu dbal ako o bábiku?
Zrazu jej svitlo. Opäť po takom niečom túži. Od jeho prítomnosti v jej živote uplynul takmer rok. Chcela, aby sa o ňu opäť dakto staral nežne a jemne, ako o lupienok z kvetu. To jej núkalo novú nádej do ďalšieho dňa.
Už sa nebude obzerať za svoje plece, ale pevne držať hlavu smerom k slnku.
Pretože šťastie nepramení v minulosti, ale v nádeji v krajšiu budúcnosť, ktorá bude presne taká, akú si ju spraví.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dada2463
19. 7.júla 2012 21:40
tak krásne píšeš ♥
Napíš svoj komentár