A nemyslím si to. Už si nemyslím vôbec nič. Ignorancia mi prerástla cez hlavu. Z mojej aj z ich strany. Oni si myslia, že si myslím to, čo si však vôbec nemyslím. Preto som dospela do tohto vysokého štádia nemyslenia si vôbec ničoho. A tak sa deň čo deň prechádzam po svete, s mojou osobou, s mojimi vlastnosťami, s ktorými ja musím žiť, pretože pred sebou nikdy neujdem a nemyslím si nič. Bez myšlienok som nikto. Som len bezmyšlienkovitá vec, bez nároku na plnohodnotný život.
Táto skepsa vyplynula z môjho okolia. Z toho, čo ma ovplyvnilo, bez toho, aby som to vedela. Niektorí prešli okolo mňa a dotkli sa ma rýchlo ako svetlo. Ich túžby a životy mnou prenikli do poslednej bunky tela. Iní prešli okolo a zostali dlho. Pomaly prenikali do každej kosti a vycuciavali mi zo žíl krv.
-Tento život stojí za prd makový.
Vraj sú takí nijakí. Väčšina z nich je nijakých. A preto existuje dôvod môjho rozčarovania, mojej pomaly sa rozvíjajúcej chorobnosti. Diagnóza znie: únava zo života.
Ale tomu ja vôbec neverím. Nikto nevie, ako sa naozaj cítim. Do mojej existencie sa nikto nedostal natoľko, aby pochopil. Aj keď si ma vybral. Ale už nedovolím, aby si ma vybral nabudúce. Odteraz si vyberám ja.
Ráno na balkóne premýšľam o existencializme, a jeho dopade na životy ľudí aj v tomto storočí, na jeho životné pravdy a nehynúcu silu. Napadá mi divadelná hra, kde všetky postavy boli slepé a preto cítili všetko intenzívnejšie. Tie oči im však chýbali. Natoľko, že nevedeli, že jeden z nich je už dávno mŕtvy. Potom si uvedomím, že som vlastne ako oni a zapálim si ďalšiu cigaretu, s nápisom skepsa....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
koľkým to nebráni v presvedčení, že plnohodnotný život majú či aspoň nárok naň...