Všetko tu vidím. Dovidím až za hory, už sa teším, keď sa rozvidnie. Všetko tu chápem. Mám to tu naservírované priamo pod sebou, ako na dlani. Keď kráčam po zemi, je ťažké premietnuť si všetky veci, všetkých ľudí, z takého nadhľadu, aký mám tu.
Teraz mi prišli všetky hádky, ktoré ľudia vedú ,ako úplná zbytočnosť. Aj keď sa hádajú pre svoju česť, pre svoju rodinu, alebo pre nejaké svoje presvedčenie. Pre svoje názory, či zásady. Tu sa mi to všetko zdá veľmi vzdialené a malicherné.
Je tu dobre. Nie je mi zima, lebo mám prikrývku vytiahnutú až po bradu a na hlave podušku. Mám dve podušky. Jednu veľkú a jednu menšiu. A mám bielu perinu s modro-ružovými kvetinkami. Posteľ je maličká, akurát pre mňa a z bledého dreva. Ešte sú na nej nalepené všetky nálepky a nakreslené všetky obrázky, ktoré tam už dlho lepím a maľujem. Farbičkami a fixkami.
Nikdy by som sa jej nevzdala. Teraz, keď v nej budem už navždy, keďže tu hore aj tak nič iné nemám, som šťastná. Ešte by mi sem mohol niekto poslať chladničku naplnenú nejakými dobrotami. Ale čo budem jesť, to budem riešiť, až keď sa rozvidnie. Aj tak by som mala teraz spať. Fúka mi tu trochu silnejší vietor ako dolu v mojej izbe, ale dá sa to vydržať.
Pretočím sa na druhý bok a zavriem oči. Zaduje vetrík. Otvorím ich. Celkom zreteľne vidím náš dom, lebo má tvar kocky a priamo nad ním svieti pouličná lampa. Maminke do obloka. A môj brat tam spí...tam, kde je balkón. Nie sú až tak ďaleko. Ráno im odtiaľto zamávam. Škoda, že nemám pod poduškou mobil. Zabudla som si ho vziať. Je na mojom stole. Veru, neviem, či sa niekto pozrie až sem hore. Ľudia väčšinou všetko hľadajú len na zemi.
Okolo mňa je absolútna noc a ja mám krásny výhľad na vysvietené časti mesta, na všetky ulice a domy. Aj most je vysvietený. Veď už nemusím nikdy vstávať! Ráno si poskáčem po posteli, pokochám sa výhľadom a potom si zase ľahnem.
Je to úplne najbezstarostnejšie miesto, na akom som sa doteraz ocitla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár