Na jeho čele sa zjavili vrásky.
Zreničky sa rozšírili od smútku a strachu z neznáma, v ktorom sa ocitol.
Tvárou mu prebehol tieň a celé telo zaliala horúčava.
Srdce sa mu rozbúchalo, akoby chcelo vyskočiť z hrude.
Dlane zvlhli a človek precitol.
Zo sveta, ktorý dosiaľ nosil v duši.
Ktorý si zidealizoval do neskutočnej formy,
v ktorom žil
veril
stretával sa s ľuďmi
plakal
smial sa
učil sa
cítil
písal
počúval
hovoril
pracoval.
Svet sa rozlámal na márne kúsky ako sklený rám z fotografie, ktorá dosiaľ stála na nočnom stolíku, až dokým oň nezavadil a nespadol na zem.
Na fotke bol on.
Na tvári úsmev - no aj tam bol sám.
Len on a fotoaparát so samospúšťou.
Naľavo zelený strom.
Na krku žltý šál, ktorý mu darovala žena.
Ten pokoj trval zopár stotín. Asi toľko, koľko trvá prečítať prvú vetu po slovo zrazu.
Prečo... Prečo dobré veci trvajú tak krátko.
Odvtedy už nikdy nezažil ten pocit.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár