Pomaly, nezvratne padá... všetko navlhne, namočí sa. Mikina sa mi nepríjemne lepí na telo a kvapky chladia moju odhalenú pokožku a tvár. Keď sa konečne dovlečiem domov, zmrznutá, mám pocit, že sa vkradá aj dovnútra... chladný, sivý, bezútešný.
Kvap, kvap, kvap.
Kvapky vytvárajú nesúmerný, zvláštny rytmus. Ktohovie, možno chcú aj niečo povedať. Tie by toho narozprávali...
Kvap, kvap... slza?
V tom mori sa stratila. Čo tam po nej...
Ďalšia. A znova, znova, znova... a opuchnuté oči.
Ležím schúlená a počúvam stále to hlúpe nemilosrdné kvap. Zabalená dovnútra, ako balíček, neotvorený.
Nič vonka neexistuje, je tu len môj dážď a ja- premočená ako myš, skrehnuté prsty zovreté do pästí, citlivá na každú ďalšiu kvapku.
Auu.. prečo to všetko musí ešte aj bolieť?
Nič nie je dokonalé, sú tu aj daždivé momenty, ktoré sa tak znenazdajky objavia, prepadnú.
A bijú, kropia, dlho. Aby človek nezabudol, že šťastie nie je jeho vlastnou zásluhou.
Uf, myslím, nikdy nič nebude super, na 100%. No a čo.
Dážď príde, poprší... a čo potom? Zelenie sa tráva, kvety neodolateľne voňajú, háje sa vytiahnu ešte vyššie, zvieratá sa napijú.
Hmm... žeby to bolo slnko? Nie som si istá.. ale áno.Za tým sivým mrakom- kúsok. Ktovie, možno sa ukáže celé. Vlastne, určite. Zaženie mračná, bude lepšie...
Uvoľním päste, kvapkanie ustáva.
Čítajte viac: » jakubjakova.blog.sme.sk/c/231998/Dazd.h...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár