Prečo?
Keď som mala 17, zaľúbila som sa do jedného chalana. Teda muža. Privyrábala som si na promoakciách a tam sme sa spoznali. Bol to bohatý Španiel, s českými koreňmi, ktorý žil v prepychovej vile vo Francúzsku. Dočasné býval v malom krásnom útulnom bytíku, ktorý mal na Slavíne. Stretávali sme sa asi rok. Zamilovala som sa. Aj on. Chcel si ma zobrať. Súhlasila som, jeho podmienkou bolo, že nechce žiť na Slovensku.
Keď som to oznámila našim, nesúhlasili s mojím rozhodnutím. Nezaujímali ma. Zbalila som si pár vecí zo svojej izby, nastúpila k nemu do auta. Večer mi dal tabletku na upokojenie.
Plakala som. Veľmi. Dostala som až amok a porozbíjala som všetky vázy v tom krásnom byte. Nastúpila som rozčúlená do auta a išla do bankomatu. Vybrala som si všetky peniaze, čo sa dali. Keďže denný limit nepustí. Plakala som stále viac. Išla som do najbližšieho baru, kde som sa opila. Vyspala som sa tam s mladým blonďavým čašníkom. Bol to ten najúžasnejší sex, aký som kedy mala. O 6tej ráno som sa zobrala preč z baru. Blonďáčikovi som nechala môj kontakt išla som rovno do banky. Ostatok peňazí, čo mi ostalo na účte som poslala našim. Potom som išla do obchodu, kúpila krásny papier a napísala list rodičom.
Drahí rodičia,
Milujem vás. Viem, že tento môj skutok nikdy nepochopíte,
ale sami ste mi povedali, aby som vždy počúvala svoje srdce.
A tak som aj urobila. Sťahujem sa do Monaka. Milujem Carla.
Každé Vianoce prídem domov.
Milujem vás!
Vaša Kira.
Vložila do obálky, nalepila známku a poslala. Znova som veľmi plakala , keď mi v tom zazvonil telefón. Bola to Mary.
„Ahoj drahá. Tak dneska o 7mej u Baby Jagy? –spýtala sa ma jemne preafektovaná krásna hnedovlasá kamarátka. O budúcnosť mala postarané. Mala bohatých a vplyvných rodičov. Nikdy som jej, ale nič nezávidela. Mala všetko, čo chcela, ale nebola šťastná. Nikdy nikoho nemilovala. Nevedela sa zaľúbiť. Všetci ju chceli len pre jej peniaze. Hnusil sa jej tento svet, ale peňazí sa vzdať nevedela. Milovala ich.
„Ahoj, áno, môže byť. Kam chceš ísť potom? Mám totiž potom ešte nejaké vybavovačky ohľadne môjho odchodu.“ –povedala som usopleným hlasom.
„Tak nakoniec ideš? Až tak ti pobláznil tú hlavu?“ –spýtala sa ma vyčítavo. Mary bola jediná dobrá kamarátka, ktorá pri mne ostala a vždy mi pomohla. Či už finančne alebo inak. Bola pre mňa staršou sestrou, ktorá mi často liezla na nervy, ale milovala som ju. Celú jej hnusnú skazenú povahu. Vedela som, že ona je ochotná ísť do všetkého. Milovala peniaze, ale viacej milovala zábavu.
„Áno, rozhodla som sa odísť. Aspoň na skúšku, že ako to tam bude vyzerať. Neviem, ale začínam pochybovať o tom, či si ho chcem zobrať. Vyspala som sa totiž s iným.. no viac ti poviem, keď dôjdem za tebou. Zatiaľ sa maj. Čau.“ –zložila som telefón a rozmýšľala som, prečo som to práve jej povedala. Žeby ma ťažilo svedomie? Hm..blbosť..
Opäť som zahla do toho istého baru ako včera. No dnes tam môj Blonďáčik nebol. Ostala som dosť sklamaná, že čo to robím, však som zadaná a idem sa vydávať. Mala som už úplný zmätok v hlave. Už ani sama som nevedela, že čo chcem. Netrvalo to dlho a už som vyberala z nealka mojita, ktoré mi priniesol krásny hnedovlasý čašník ľad, ktorým som si chladila krk a dekolt. Bol horúci augustový večer. Mala som na sebe krátke červené minišaty, s veľkým výstrihom. Prsia som mala veľké krásne a pevné. Vedela som, že čašník z nich nemôže spustiť oči. O chvíľku bol bar zavretý. Mal prestávku. Mali sme na seba celých 30 minút. Položil ma na bar a rozdal si to so mnou. Rýchlo, bez predohry. Bol to neuveriteľne divoký sex. Prekonal toho Blonďáčika zo včera. Tomuto som kontakt nemusela dať. Bol to môj sused, veľmi dobre vedel, že kto som. Užívali sme si už pár rokov dozadu. Vždy, keď moji alebo jeho rodičia odišli z domu. Bola to pre mňa moja prvá vážna známosť. No nikdy sme sa neľúbili. Vždy to bolo čisto len a len o sexe.
Opäť som z baru odišla, nastúpila do auta a cestovala som do Petržalky, kde som sa mala stretnúť s Mary. Tam si Mary už čo to vypila a tak som jej ponúkla, že pôjdeme ku mne, že tam mám kvalitné fľaše. Mary súhlasila.
V ten večer alebo skôr noc som mala ďalší sex. Carl, ja a Mary. Áno, dali sme si trojku. Mary bola úžasná. Nikdy som ju nevidela takú odviazanú ako teraz. Carl ma zasa prekvapil svojou fantáziou. Tento deň bol skvelý. Milovala som sex. Bola som nymfomanka. Zajtra sme odlietali. Všetky veci sme mali zbalené. Mali sme sa stretnúť o 10tej večer doma.
Tak som znova nastúpila do auta a išla do už spomínaného baru. “Rozlúčiť sa“. Áno, teraz tam boli obidvaja. A tak netrvalo dlho a rozdali si to so mnou na striedačku. No stále mi bolo málo. Domov som došla skorej. Na kamarátov a rodinu som sa vysrala. Zaujímalo ma len jedno. Sex. Došla som domov, keď bol Carl v sprche a ukájal sa. Vtrhla som oblečená pod vodu a začal ma pomaly robiť prstami až si to nakoniec so mnou zasa rozdal. Potom sme sa presunuli na práčku a vyvrcholenie nastalo na malej terase nad celým mestom.
„To bola krásna rozlúčka so Slovenskom..“ –poďakoval sa mi Carl, pomedzi toho ako ma ešte robil rukou a jazykom.
„Tak a teraz sa priprav, na to, čo bude v lietadle a na privítanie očakávam niečo vzrušujúce.“ –vzdychala som na celú obývačku.
No a to už sme stáli na letisku. Došlo mi veľmi zle. Pár hodín do odletu a ja som vracala na letiskovom wc. Nechápala som, čo je to so mnou. Nakoniec odletel len on. Ja som išla na pohotovosť. Zistili jednu dych vyrážajúcu správu.
„Slečna ste tehotná.“ –povedal mi rázne lekár na pohotovosti. „Gratulujem.“ –dodal.
Studený pot. Zatočila sa mi hlava.
No a to už ma kriesia na Antolskej. Nechali si ma tam jeden deň- na ďalšie ráno ma prepustili domov. Na Slavín som sa vrátiť nechcela. Skúsila som zazvoniť rodičom. Otvorili mi. So slzami som objala mamu.
„Mamí, urobila som veľa hlúpostí. Tak veľa..“ –rozplakala som sa.
„Čo sa stalo? Kira! Hovor!“ –kričala po mne mama a triasla so mnou.
„Vieš, som tehotná..“
Rodičia nemali slov. mama mi vrazila a vyhodila ma z bytu.
„Kira, pre mňa si už mŕtvou!!“ –toto boli posledné slová mojej mamy, ktoré som kedy počula.
Chytila som posledný let do Francúzska. Bývali sme v malom mestečku. Dom rovno na pláži. Raj na zemi a môj dlhoročný sen. Teraz bol zrazu skutočnosťou. Snažila som sa si to vychutnávať, ale nešlo to. Aký sen? Áno, bývam v krásnom veľkom dome na pláži, ale čakám dieťa, ktoré ani nie je výplodom mojej a Carlovej lásky, ale len mojej túžby po sexe.
Prešlo pár mesiacov . náš vzťah bol geniálny. Až dokým som sa nerozhodla všetko povedať..
„Carl, musím ti niečo povedať.“ –hovorila som veľmi pomalou francúzštinou.
„Milujem ťa. To len, aby si vedela. Dneska..“
„neskáč mi do rečí! Aj ja ťa milujem, ale.. stalo sa niečo vážne.“ –sedela som na terase a prehrabávala som sa nohami v piesku.
„Čo sa stalo? Niečo ti chýba?“ –pýtal sa veľmi starostlivo.
Usmiala som sa. Vedela som, že to bude dobre.
„Som tehotná...budeme mať syna.“ –povedala som jemne usmiata.
No reakcia, ktorú som čakala sa neobjavila. Namiesto toho krik, že s kým všetkým som vliezla do postele. Nechápala som. Nemohol nič tušiť. Až keď mi prezradil, že podstúpil vazektómiu. Ostala som veľmi prekvapená. Tak potom je otcom dieťaťa buď Blonďáčik alebo Susedko. Pane bože!
„Vypadni z môjho domu, ty kurva! Tu máš peniaze a cestuj si naspäť!“ –začal mi v amoku vyhadzovať veci na pláž.
„Nedá sa to ešte nejak vyriešiť?“ –plakala som ako zmyslov zbavená.
„Myslím, že nie. Vrátiš sa na Slovensko, vyriešiš si to so skutočným otcom a potom sa možno ešte porozprávame. Momentálne mi je z teba zle! A teraz už vypadni, kým ti jednu netresnem!“ –bol čím ďalej tým agresívnejší a veľmi som sa ho bála.
Nečudovala som sa mu. Tehotenstvo bolo pre mňa veľmi náročné. Nemala som nikoho. Bola som v cudzom štáte. Musela som byť hospitalizovaná, lebo už som viacej nevládala. Bála som sa. Aj o dieťa, aj o seba. Pustili ma behom 2 dní.
Veci som mala v aute. Celý môj život sa zmestil do malého auta. Aké trápne a ponižujúce. Mám 18 a som bezdomovec, nemám rodinu, nemám nikoho a nič.
Bol október. Ideálny čas sa vrátiť “domov“ k rodičom.
Zobrala som mobil a vytočila som číslo domov.
„Ahoj mami, prosím neskladaj. To som ja Kira a ..“
„Píp píp..“ –zložila mi.
Takto som to skúšala ešte 5krát.
Áno, opäť to tu bolo. Záchvaty. Triaška beznádeje. Nasadla som do auta a vyrazila som domov. Peniaze neboli žiadny problém. Mala som ešte nejaké moje a ukradla som Carlovu kreditku. Tá jedna z desiatich, čo mu zmizne..to si ani nevšimne.
Po dlhej dobe cestovania(teda tých pár dní, čo som strávila v aute na ceste domov na Slovensko) mi veľa dali. Rozmýšľala som nad dieťaťom. Rozhodla som sa, že ho porodím a poriadne vychovám. Ku Carlovi som sa vrátiť nechcela. A určite si našiel už inú. Nechýbal mi. A vraj láska na celý život.
Vitajte na Slovensku. Keď som videla túto tabuľu, tak som bola šťastná, ale pritom tak smutná. Bola som doma.
Vyrazila som teda do “skromného“ bytíku na Slavíne. Cítila som sa tam otrasne sama. Pokúšala som sa skontaktovať s Mary, ale pokus bol márny. Nechcela o mne ani počuť. Tak ako všetci.
Išla som spať. Chcela som sa zobudiť? Možno áno, možno nie. Každopádne som chcela, aby toto bol len zlý sen. Zobudil ma telefón. Nechcelo sa mi ho zdvíhať, tak som čakala na odkazovač. Bol to Carl a volal, či už som dorazila a že by ma rád videl. Že priletí budúcu stredu. Fasa. Aký je dneska vlastne deň? Pondelok. Nenávidela som pondelky.
„Ahoj mama.“ –povedala som milo zrkadlu.
Nie, nie som narušená, ale tento rozhovor som si musela natrénovať. No nič. Z tréningu nič nebude, idem rovno za ňou.
Cŕŕŕn. Stále všetko rovnaké. Ako keby som ani neodišla.
„Ahoj mami. Nezatváraj dvere, prosím ťa.“–milo som sa ňu hľadela a držala som dvere, aby ich nezavrela. Dokedy sa ešte na mňa hnevať?
Áno, viem. Urobila som veľa hlúpostí, ktoré musím teraz napraviť. No sama si neviem rady. Myslela som si, že keď mám 18, tak, že všetko zvládnem. No opak je pravdou.
Bála som sa, že čo zasa povie.
„Chcela by som ti pomôcť, ale nemám ako. Tu máš peniaze. Tie, ktoré si si šetrila a potom nám ich poslala. My ich nepotrebujeme teraz tak ako ty. Je október. Nechcem ťa strašiť, ale dôjde zima. Zober si tie peniaze a nájdi si podnájom a prácu, aby si z čoho mala vychovávať dieťa.“ –povedala mi tvrdo mama.
Otec mi povedal len, že aby som zistila, že kto je vlastne otcom.
Prešlo pár dní. Stále som bola sama v byte na Slavíne. Bola som už v treťom mesiaci a bruško sa mi dosť zväčšovalo. Išla som zasa do baru. Tentokrát oznámiť Susedkovi, že sa stal otcom. Zobral to úplne v pohode. Ako keby sa nič nestalo. Dala som mu facku. On mi ju vrátil, že však ja som to chcela a provokovala som. Zaslúžila som si ju.
Po čase som odišla domov. Zastavila som sa ešte v podniku v centre mesta. Rada som tam trávila čas s priateľmi. Videla som, že hľadajú čašníčku. Takúto prácu som vykonávala tiež. Bez problémov ma zobrali, i keď som nemala ani maturitu. Chcela som sa vrátiť do školy, no musela som pracovať a neskôr budem mať dieťa.
Pracovala som od skorého rána do večera. Celý deň na nohách, za celkom slušný plat. Carl sa viacej neozval. Viem, že bol v tom byte. No nechal mi tam len odkaz napísaný po francúzsky.
Kira, láska...
Chcem, aby si sa vrátila. O malé sa postarám.
Vždy som chcel byť otcom.
Zavolaj mi.
Milujem ťa.
Carl.
Blížili sa Vianoce. Sviatky, ktoré nenávidím.
Vianoce. Zdvíhal sa mi žalúdok.
„SHMÚ varuje na intenzívne sneženie celú noc. Ďalej varujeme všetkých vodičov, že vozovky sú nebezpečné. Je na nich hrubá vrstva ľadu, na ktorú napadal ešte mokrý sneh. Dávajte..“
Chcela som urobiť mame a otcovi radosť a išla som teda kúpiť darčeky do nákupného centra.
Nasadla som teda do auta a vyrazila som. Smer som mala jasný. Eurovea.
Po ceste zo Slavína som dostala šmyk. Auto bolo nekontrolovateľné a nejak mi nefungovali brzdy. Snažila som sa to ubrzdiť, no nedalo sa. Nebúrala som do mohutného stromu, ktorý stál neďaleko hlavnej cesty.
Niekto zavolal sanitku a tí ma rovno previezli do nemocnice. Zasa na Antolskú. Bola som v bezvedomí. Neskôr, keď som sa prebrala som bola v šoku a kričala som „moje dieťa! Moje dieťa!“
„Ukludnite sa. Ste tehotná?“ –pýtal sa ma pomaly lekár.
„Áno, ale už necítim, že by ma kopalo. –plakala som. Veľmi. Znova.
Urobili mi testy a rontgen, sonografiu a zistili, že som o dieťa prišla.
V nemocnici si ma nechali aj cez sviatky. Zavolali mojím rodičom, no tí ma ani neprišli pozrieť. Áno, pre mamu som už dávno mŕtva. Tak ako moje dieťa. Ostala som sama, bez rodiny a priateľov.
Ľudia robia chyby denne. Niektoré sa ľahko naprávajú a niektoré sa už nikdy neopravia. Ostanú tak ako sme ich napáchali. No často to bolí len nás. Ostatní okolo na to veľmi rýchlo zabudnú. Ničíme len a len samých seba.
Odvtedy som ostala sama. Stále som pracovala. Zamilovať som sa už nikdy nechcela..
Láska nebolí. Viac bolí, keď stratíte kus seba..
Toto boli moje zatiaľ dospelácke úvahy. Veľmi som sa na sebe smiala. Pozerala som sa do zrkadla, na nemocničnom wécku. Naozaj chcem ostať sama? Nie, nechcem! Treba, aby som sa konečne pozbierala a žila ďalej. No moje druhé ja mi stále strpčovalo život. Stále mi pripomínalo smrť malého dieťatka, ktoré rástlo vo mne a so mnou. Prísť o niečo, čo vám doslova rastie pod srdcom, ale aj v srdci. Áno, toto bol ten posledný kus, ktorý vo mne zomrel. Teda, posledný živý kus. Srdce som mala jeden veľký kameň a skôr som prežívala ako žila. Par krát som rozmýšľala aj nad samovraždou, ale k čomu by to bolo? Nemala som zomrieť v tom aute. Má sa stať ešte niečo krajšie. Sakra! Prečo sa klamem? Tak veľmi ma bolela tá smrť nenarodeného, síce zo začiatku nechceného dieťaťa. Trápila som sa, ale lekári mi už viac pomôcť nevedeli a ja som nechcela brať celý život lieky na upokojenie. Pustili ma teda domov. Bol 30. December. Mala by som sa radovať. Prichádza nový rok. Domov som sa trepala autobusmi, lebo auto bolo v oprave. A na jazdu taxíkom som nemala náladu. Naozaj nie.
Stála som skoro pri dverách, keď ma napadlo, že som dlho nebola doma a tak budem mať asi plnú schránku šekov, ktoré mám zaplatiť. Na počudovanie som tam našla aj list. To písmo som poznala veľmi dobre, vidávala som ho každý deň po dobu jedenástich rokov. Bolo to písmo Mary. Sama som nevedela, že či chcem tento list otvoriť alebo to roztrhať a spáliť. Zvedavosť, tá hlúpa ľudská vlastnosť mi nedala. Otvorila som teda list od Mary.
„Kira,
Chcela som ti povedať, že ma mrzí všetko, čo sa ti stalo. Viem, že si na Slovensku a viem, že si mala aj ťažkú nehodu a prišla si o dieťa. O tomto všetkom mi povedali tvoji rodičia. Viem naozaj o všetkom a chcem sa s tebou stretnúť. Viem, že teraz nemáš nikoho a si sama. Zajtra, okolo 5tej ťa prídem navštíviť. Ak by ti to nevyhovovalo, tak mi zavolaj. Číslo máš. ´“ –tak toto som naozaj nečakala. Bola som prekvapená. Ale veľmi šťastná. Aspoň niekoho tu teda zaujímam. Chcem sa jej tak ospravedlniť a povedať jej ako to celé ľutujem. Mary bola naozaj dlhoročná kamarátka. Ako som hovorila, mala všetko, čo v živote chcela. Dokonca sme raz boli vo Viedni nakupovať a nemohli sme odísť, dokým jej jej frajer nekúpil krásnu Luis Vuitton kabelku, ktorú mala na seba dokopy asi tak trikrát. Nikdy sa ničím nevychvaľovala, ale kamarátov nemala. Nemala ich preto, lebo bola veľmi hrdá a namyslená. Nie každý ju vedel zniesť a vystáť jej preafektované správanie. Ja som ju, ale milovala takú, akou bola. Bola to predsa ona a nikdy som nechcela, aby sa menila. To presne aj ona očakávala. To sme očakávali obe. A tak aj bolo. Ostali sme len my dve proti celému svetu. Áno, časom sme si našli kamarátky. Podobné kvítka ako my. Do školy? Hmm.. ale keď dneska v noci je tá skvelá žúrka v tom predraženom podniku. Áno, takto to vyzeralo s našou dochádzkou, až nás nakoniec vyhodili aj zo školy. Mary problém s peniazmi nemala. Pracovala vo fotrovej firme. Tak, ako jej bolo vždy sľúbené. Ja som si len privyrábala na brigádach. Kým som si našla slušné zamestnanie, tak som musela na vlastnej koži a to dosť ostro pochopiť o čom je tento skurvený svet. Je to suka. Omrdá ťa a nepýta sa, či chceš alebo nie. Proste je to taká malá nymfomanka, ktorá nikdy nemá dosť.
No a teraz stojím, teda už sedím pod schránkou a neviem uveriť tomu, že sa ozvala. Zajtra, čiže už dneska mala dôjsť. Tešila som sa. Veľmi. Chcela som jej toho toľko povedať. Dala som si sprchu, ktorou som dostatočne nevedela schladiť svoje emócie. Telefón mi neustále vyzváňal. Stále mi volal Carl. Vedela som, že sa k nemu nechcem aspoň momentálne vrátiť. Nechcem nikoho. On to cítil. Tak prečo mi stále vyvoláva? Nech si neubližuje zbytočne.
Bolo presne 5, keď mi zazvonil zvonček. S radosťou a úsmevom som otvorila dvere. Áno, stála tam ona.
„Mary!“ –skríkla som na celý dom.
Veľmi silno som ju objala. Áno, chcela som jej toho tak veľa povedať, ale nevedela som, že kde začať. A tak som ju stískala. Myslím, že cítila, že mi chýbala a že ju stále potrebujem. Viem, že to vedela. Stískala ma naspäť. Konečne som to pocítila. Tú dlhoočakávanú podporu a oporu. Ten pilier, ktorý som už roky nemala.
S rodičmi sa to nepokazilo až vtedy, keď som im oznámila, že odchádzam ku Carlovi. Pokazil to aj vyhadzov zo školy. A keď sa dozvedeli, že som začala brať drogy. Bola som mladá, 15 ročná a chcela som vyskúšať všetko, čo mi život ponúka. Tak som fetovala. Aj s Mary. Často som sa domov ani nevrátila. Prespávali sme u jedného kamaráta, ktorý díloval. Bol bohatý a dve mladé šťavnaté 15 mu len spríjemňovali už i tak dosť otrávený život.
Pozvala som ju teda ďalej, do obývačky. Urobila som náš obľúbený nápoj. Kávu. Teda, jeden z obľúbených nápojov. Po káve som otvorila fľašu prvotriednej tequily z Mexica. Veľmi sme sa rozkecali a povedali sme si všetko, čo sme mali na srdci. Pozvala ma na Silvestra na chatu. Silvester bol už zajtra. Nemala som ho ani s kým stráviť a tak som súhlasila.
Po dlhočíznej dobe som vypla telefón a vypadla niekam na chatu. Niekam za zábavou. Cesta autami bola príjemná, už v aute sme s Mary pili, čo nám hrdlo ráčilo. Opili sme sa a hneď bol pre mňa deň krajší. Musela som sa opiť. To bolo to, čo som potrebovala. Ku mne sa správal život hrozne. O polnoci som si pripíjala s každým. Každý s úsmevom, no ja som nevedela, či mám plakať alebo sa smiať. Začala som plakať a povedala som si: „Kira, vitaj v novom skurvenejšom roku!“ a zasmiala som sa. Dozrel ten čas, keď som musela s týmito rečami prestať. Musela som konať. Chcela som už žiť život. Preto som sa rozhodla, že teraz sa budem len usmievať a bude sa mi dariť. Pár rokov to fungovalo. Mala som všetko, čo som potrebovala. Snažila som si nájsť aj chlapa. No nič. Vždy som stretla nejakého úbožiaka, čo nevedel sám, čo so sebou. Nie to ešte s nami dvoma. Po márnych pokusoch som sa vybrala za Carlom. Mala som ho stále rada a chcela som ho vidieť. Za tých pár rokov sa musel zmeniť, keď v tom sa mi ozval nečakane Susedko. Spýtala sa ma na dieťa. Keď som mu povedala, že zomrelo, tak sa rozplakal. Áno, plakal ako malý. Tak ako ja vtedy. Doniesol mi nejaké hračky pre deti a peniaze. Odmietla som to. Nemohla som to prijať. Tak ma aspoň pozval na večeru, že sa mi chce týmto ospravedlniť a že chce zaspomínať na tie detské pre nás vinné roky. Bol taký istý ako ja. Rebel. Zrazu som ho videla celkom inak. Zrazu bol pre mňa cieľom, ktorý som chcela dosiahnuť.
Na večeri mi bolo príjemne. Ani som sa nenazdala a boli sme u mňa doma v posteli. Áno, zasa som s ním “spomínala“ na staré časy. Ráno, keď sme sa stretli v kúpeľni sme sa strašne začali smiať. Bola som zrazu šťastná. Za Carlom sa mi zas ani necnielo. Teraz bol u mňa Susedko. Chcela som ho znova a znova. Ostal teda u mňa bývať. Založili sme si konečne chcenú rodinu. No ešte predtým som išla do Monaka za Carlom.
Cestovala som tento krát lietadlom. Carl ani nevedel, že dôjdem. Chcela som mu spraviť prekvapenie a chcela som sa mu za všetko poďakovať. To kvôli nemu som to pochopila. Dnes viem, že život je ten najkrajší dar, ktorý dostanete a môžete darovať. Je to len na vás ako budete žiť a ako chcete žiť. To, že život nám hádže polená pod nohy, na to si musíte zvyknúť. Bude to robiť vždy, no vy musíte skákať. Vysoko. Ďaleko. Keď niečo takéto zdrcujúce zažijete, tak pochopíte, čo sú naozajstné problémy. A problém, čo si dnes oblečiem nie je skutočným problémom.
Pricestovala som skoro ráno a tak som sa vybrala teda do jeho vily na pláži. Videla som ho ako sedí na terase a fajčí cigaru. Išla som teda bližšie. Uvidel ma. Konečne, no neveril, že som to naozaj ja.
„Ahoj Carl. To som ja Kira.“ –pozdravila som ho s úsmevom na perách.
„Aaaaa..hoj.. Prepáč, si to naozaj ty? Zmenila si sa. A nečakal som, že sa ešte niekedy tu ukážeš. Poď ďalej. Musíš mi toho toľko povedať.“ –Carl bol vždy gentleman. Ja som to vedela. Tešila som sa z tejto návštevy. Chcela som ho vidieť. Dobre, že som teda išla.
„Prepáč, za toto prepadnutie, ale musela som ťa vidieť. Urobila som na teba podraz. Mrzí ma, čo som ti spôsobila, nikdy som našu lásku nechcela poškvrniť. Ďakujem ti za všetku tu podporu. Prepáč, že som sa ti zo Slovenska nikdy neozvala, ale.. nemala som silu na to. Vieš, to dieťa..zomrelo mi. Mala som nehodu. Bol to ten najhorší deň pre mňa. Chcela som si to dieťa nechať, vychovávať ho a možno sa k tebe vrátiť. No dnes viem, že k tebe sa už vrátiť nechcem.“ –povedala som tvrdo, ale konečne to bolo zo mňa vonku.
„Kira, je mi to ľúto . Všetko. Nevedel som, čo prežívaš. Chcel som byť s tebou, ale keď si sa neozvala a nezdvíhala telefón. Bál som sa aj o teba, ale keď som bol v tom byte, tak som videl, že si v poriadku. A vždy som vedel, že si silná žena, že to teda zvládaš. A s tým, že so mnou nechceš už byť. Súhlasím. Žijem s inou. Vedel som, že ma už naspäť po tej scéne nebudeš chcieť.. nebuď smutná. Čakal som na teba. Dlho. Niekoľko rokov. Potom som to vzdal. Láska vyhasla, ale som rád, že ťa vidím a dúfam, že ostaneme priateľmi aj po tom všetkom. Po tej bolesti, ktorú sme si spôsobili.“ –povedal mi aj on tvrdo, ale len preto, aby mi to vrátil. Chcel dokázať, že chlapa nič nezlomí.
Objala som ho. Hmm.. dala som mu pusu. Hmm.. stále nič. Moje srdce nič necíti.
„Moje srdce je už kus ľadu voči tebe.“ –povedala som mu a odišla.
„Nikdy na teba nezabudnem, Kira.“ –kričal za mnou.
Volávame si často. Ako prvý vedel, že som tehotná. Gratuloval mi. Mne ako prvej zasa oznámil, že aj oni budú mať dieťa. Konečne sa im podarilo adoptovať si malého černoška. Plakala som od šťastia a priala mu len to najlepšie. Každý bol šťastný. Ale každý zvlášť. Rodičia mali vtedy pravdu. Nemala som s ním ísť. Alebo mala. Poučila som sa, zistila o čom je láska a spoznala svoju staro novú lásku. Áno, hovorím stále o Susedkovi. Čakáme dievčatko a bude sa volať Karla.
Keď som bola v 5tom mesiaci, tak sme zorganizovali svadbu. Bola to malá svadba, ale zato krásna. Bola som šťastná. Došla aj Mary. Dostala som ten najkrajší dar. Keď sme boli totižto tínsky, tak sme si založili svoj zošitok, kde si písali všetky zážitky. Či už dobre alebo zle. Písali sme tam všetko. Všetky svoje pocity, stavy. Všetko. Keď som si to čítala, tak som plakala. Od šťastia, čo všetko som zažila a som stále tu. Dnes neľutujem nič. Tie chyby, ktoré som spravila som mala urobiť.
Dcéru som porodila 24.12. náhoda?! Nie nie. Osud! Nenávidela som Vianoce. No ako sami vidíte, oni mňa mali rady. Porodila som si ten najkrajší darček. Konečne bola medzi nami. Zdravá a živá. Toľko radosti. Nikdy som takú radosť neprežívala. Susedko bol stále pri mne a tešil sa aj on.
Do nemocnice ma prišli pozrieť aj Mary a jej priateľ Gusto, budúci manžel, bohatý Ír.
Tak Mary, sme dve šťastné matky a manželky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
8alexey8
25. 7.júla 2011 15:33
snaď je to len vymyslene
Napíš svoj komentár