Veď som v puberte, môžem si dovoliť duševnú nevyrovnanosť a nestálosť.
Všetko vlastne začína v samotnej podstate mňa, ktorá proste nepustí to, že sa musím stále niečim zaoberať. A to vecami takými, čo sú mimo mňa a môjho chápania..je to smutné, ale zároveň to neľutujem. Je lepšie vnímať svet povrchne alebo rozoberať podvedome vecami nerozoberateľnými? Viem, že je vždy najlepšia tá zlatá stredná cesta, ale.... Nikdy nič dokonalé nie je, o čom by bol ten život?
So..what"s my fucking problem?
Ako sa o ženách zvykne často hovoriť, niečo chcú, neskutočne niečo od života očakávajú. A neprestanú, kým to nenájdu alebo možno..nezískajú?
Presne v tomto citovom rozpoložení si pripadám aj ja. Možno sú tieto pocity podmienené tým, že som dneska prvý deň vo svete krutej slovenskej reality po návrate z dovolenky. Dva týždne ďaleko od "problémov" doma urobí svoje. Všetko sa mi zdá šedé, aj obloha nie je taká modrá, ako pri mori...
Kto vie?
Možno za to môže moje podvedomie, ktoré po niečom túži, len keby som ja presne vedela po čom?
Po úspechu?
Viem, že úspešnou byť môžem, ak by som veľmi chcela, dokážem sa pre vec nadchnúť. Je síce pravdou, že som ešte nič nedotiahla do konca, ale verím , že sa mi to raz podarí a na chybách sa človek učí, nie?
Po šťastí?
Som zástancom toho názoru, že nezáleží aké veľké sú vaše problémy, či aká zlá je vaša životná situácia. To, či ste šťastný alebo nie, záleží len a len na vašom životnom postoji. A najmä, na to, aby človek mohol byť šťastný a nezištne milovať iných, musí poznať svoju hodnotu a milovať v prvom rade seba.
Po láske?
Lásku dávam, lásku dostávam.
Lásku rodiny, priateľov.
Vraj existuje aj iný typ lásky. Partnerská. Najviac nespútaná, nekonečná..nebezpečná. Nepozná hranice. Počula som raz jeden múdry výrok, že človek zistí, čo mu celý život chýbalo, až keď sa zamiluje. Môže na tom byť zrnka pravdy. Kto vie.
Po harmónií?
Duševná vyrovnanosť, harmónia, pokoj. Niektorí sa o dosiahnutie podobného stavu pokúšajú celý život. Či potom túžim ja? Nie som si istá.
Jedno je však isté. Čas ukáže cestu, po ktorej treba ísť.
Či mi tento článok pomohol trocha si porozumieť, rozbúreným myšlienkam v mojej hlave? Stále cítim ako mi nekonečné more vĺn naráža do stien v mojej hlave.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chibiorange
10. 8.augusta 2010 00:29
kráne povedane..teras uz sveci vieme co sa vtej tvojej hlavicke nachádza... ...inak krasa...ako inak?
Napíš svoj komentár