Ale dnes to tak nebude! ! ! *v duchu som zakričala na celú ulicu. Vstala som z múrika, pomalými rozhodnými krokmi som prešla do domu. Vzala som nožík, kôš a ostatné potrebné veci, prezliekla som sa a vyšla z domu práve v tej chvíli, keď sa zotmelo, práve v tej chvíli, keď bol najlepší čas na zbieranie. Zaklopala som Sare, jednej obyvateľke tejto malej dedinky, ktorá vôbec nevychádzala z domu. Bola o niekoľko rokov staršia a bola tu jediná s ktorou som sa mala o čom rozprávať. Po dlhom presviedčaní sa mi ju podarilo dostať von. Vydali sme sa teda na okolité lúky. *Znova neprišla? * Spýtala sa Sara opatrne.* Áno, znova...ako vždy. Asi som nemala dúfať, že príde.* vzdychla som* Vyzná š sa tu? * opýtala som sa* Nie, nechodím von, ak si nepamätáš, som knihomoľ.* odpovedala a zahľadela sa do tmavého neba. *Tak teda sa musíme pokúsiť nestratiť! * Vyhlásila som, na čo Sara odpovedala: *Veď sme baby, nejako si už poradíme...* a usmiala sa. Putovali sme po lúkach, hľadali mandragoru, zbierali nočné bylinky a rozprávali sa. Dozvedela som sa, že Sarina matka zomrela, keď mala šesť rokov a ona od vtedy prestala chodiť von. Teraz sme tak blúdili lúkami a lesmi, nevedomky, v tme, v ruke len starý lampáš, a blúdili sme a blúdili. Nevedeli sme, koľko je hodín, lebo ani jednu z nás nenapadlo si vziať hodinky, ale nezdalo sa nám, že by od vtedy, čo sme sa vybrali z domu prešlo veľa času. Šli sme, až kým nás už neboleli nohy, slnko nezačalo vychádzať a my sme si nezačali uvedomovať, že svitá. Zastali sme na lúke, pri mladej jabloni ovešanej krásnymi, červenými jablkami. Keďže po dlhom putovaní nás trápil aj hlad, pustili sme sa do jabĺk. Boli chutné a šťavnaté. * Ách, také nerastú ani u nás doma na záhrade* blažlivo povedala Sara.* Sú fakt dobré.* povedala som, zazívala a pokračovala.* Waaaaaaa, tuším by sme si mohli pospať, tu, pod jabloňou, je tu pekne, vidno z tadeto na všetky strany a navyše, nie sme tu v nebezpečenstve, všade naokolo lúky, len tamto malý lesík, v ktorom sa tiež nič nebezpečné skrývať nemôže...*povedala som.* Ale, čo ak by sa niečo stalo? Mali by sme sa vrátiť domov! * povedala Sara a tiež si zívla.* Ale nie, sme ustaté, mali by sme si oddýchnuť a potom sa nám lepšie pôjde.* oponovala som *Tak teda dobre. *Zo vzdychom povedala Sara a ľahla si ku mne na koreň stromu. *
Charlie! Charlie! Vstávaj! * počula som niekde v podvedomí* Charlie! Zobuď sa, no táááák! Rýchlo! * Šepotavý hlas sa mi zabodával do uší, začalo to byť nepríjemné, ale je to len sen, možno nočná mora.* Cháááááááááááááárlieeeeee! ! ! ! ! ! * Trasiem sa, začalo to mnou triasť, a stále to počujem ako hukot. Snívam alebo je to skutočnosť? Otvorila som oči.* Čo to? *zmätene som sa obzerala dookola. Nado mnou kľačala Sara a triasla mnou. *Pšššššššššt! Tichšie! * šepkala s prstom položeným na ústach. *Čo sa deje? * nechápavo som žiadala o vysvetlenie...*Tam.* Sara ukázala na les. Zadívala som sa tým smerom, skúmala som les od hora až dole, zľava doprava, ale nič som nevidela...*čo? * Tam, pri tom javore. *Ukázala niekde do lesa. Čo je tam? * Pozrela som do lesa a snažila sa vypátrať očami javor. Našla som ho, ale nezdalo sa mi tam nič neobvyklé. *Počúvaj! * Šepla a ja som sa z celej sily snažila počúvať. Vietor, listy a niekde v diaľke, niekde po tichu....melódia.* Čo to? *Nechápavo som na ňu pozrela.* Javor* Nič viac nepovedala, nechápala som, čakajúc vysvetlenie som sa na ňu pozrela, no ona nič, nehybne sedela vystrašený pohľad jej smeroval do lesa. Pozrela som teda na javor, zdalo sa, ako by on bol strojcom tej melódie, akoby odtiaľ pochádzal ten zvuk. Snažila som sa vnímať detaily toho javora a zistiť, čo Saru tak vyľakalo. Vyschlo mi v ústach, zazrela som to. Bola to len sekunda, len okamih, ale bola som si istá, čo to bolo. Znova som pozrela na Saru, ktorá stále vyvaľovala oči do lesa a ostrila. Okolím sa ešte stále niesla melódia. *To je drak! * chcela som povedať, no Sara mi zakryla ústa a tak zo mňa vyšlo len: *To je dr....* Vtedy ma Sara schmatla, zakryla mi ústa a povedala. *pšššt! Spozoruje nás! * A vtedy sa to stalo, v okamihu, melódia začala silnieť, v lese sa ozýval pukot dreva a predtým len náznak pohybu sa zmenil na plynulý pochod lesom. Drak sa blížil, o tom sme nepochybovali. *Čo teraz? * pošepla som Sare, no tá len vystrašene sedela na koreni, upadnutá do šoku. Chytila som ju za plece a skryla za strom. Dúfam, že nás aspoň nezbadá. *Ja...* začala Sara, ale ja som jej prikryla ústa, už je príliš blízko, už by nás mohlo prezradiť aj najmenšie pošepnutie. Počula som ho, krásnu melódiu, prenádhernú. Blízko, hneď z druhej strany stromu. Tú melódiu, o ktorej vravela teta. Rev Welšského Zeleného draka.*
Rozmýšľaj! * znelo mi v hlave a ja som sa snažila vymyslieť niečo rozumné.* Spomeň si! *hovorilo mi dačo v podvedomí a ja som s nevedela spomenúť nič o tomto drakovi, čo by nás mohlo dostať z tohto veľkého problému. *Chraps! * Zaznelo zrazu, spoznala som ten zvuk, drak sa zrejme schuti zahryzol do jedného z jabĺk čo ostali na strome. *Chraps! * A znova. *Chraps! * po chvíli som prestala vnímať zvuk a snažila sa naplno rozmýšľať. Neviem koľko som rozmýšľala, no zrazu som si uvedomila, že nastalo ticho, Sara ma ťahala za rukáv, len jemne, šklbkala a ja som sa dívala z očí do očí drakovi. *KABFKJBAKJFBJAJKBVXA* zazrel melodický rev, až som skoro ohluchla. Drak ma začal ovoniavať a mnou lomcoval ešte väčší strach. Po chvíľke ovoniavania prešiel na Saru, potom ustúpil a znova sa ozvalo* Chraps! * zahryzol sa do jablka a pár ich popadalo na zem. Len sme tam tak ležali, čakali čo sa stane až zrazu drak spustil znova svoj rev. Nechápala som, *je s nami koniec? * lomcovalo mi hlavou. A drak reval, niekoľko minút len reval. No nie na nás, reval za lúku, niekde na koniec kopca, na ktorý som z tejto polohy nedovidela. Pomaly a opatrne som sa odvážila postaviť, snažila som sa aby to drak neuvidel a nezapočul. Keď sa mi to po niekoľkých minútach podarilo, zazrela som za lúkou, niekoľko sto metrov od nás postavy. Niečo niesli. A drak ne nich reval. Stále a stále. Keď sa priblížili, spoznala som v jednej z nich tetu, v ruke držala akúsi čudnú drevenú truhlicu. Vedľa nej kráčal Sarin otec. Teta zastala asi desať metrov pred drakom, otvorila škatuľu, ukázala na draka a ostala nehybne stáť. Sarin otec čosi hovoril. Zrazu drak prestal revať a ako omámený odišiel späť do lesíka z ktorého prišiel. Ja som nechápavo, ale s úľavou pozrela na tetu, potom na Saru, z ktorej očividne odstúpilo omámenie strachom a šok a kým som stihla niečo povedať, vyhŕkla zo seba teta rozčúlene so slzami v očiach *kde ste sa to vybrali? Prečo si na mňa nemohla počkať? Vieš ako som sa o teba bála? Má....* a ďalšiu radu výčitiek a neskôr ospravedlnení, na čo Sarin otec povedal len *Poďme, kým sa nevráti! * a my sme poslušne cupitkali za nimi presne tade, kade prišli a kade sme predtým išli aj my.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár