Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna dievčina, vysokého vzrastu s blonďavými vlasmi menom Paris. Žila na vysokom kopci s bielim nápisom, ktorý sa volal Hollywood a rada tam vyvolávala rôzne aféry a škandály. Jedného dňa sa Paris rozhodla, že sa bude venovať dobročinnej činnosti, pretože to je dneska „trendy“. A tak sa vybrala do W.I.of CH., teda do medzinárodného inštitútu pre charitu v New Yorku. Nasadla do svojho Porshe a vydala sa na cestu. Po niekoľkých dňoch namáhavej a únavnej cesty, Paris vystúpila z auta v New Yorku pred jedným s hotelov Hilton. Ubytovala sa a ako sa na pobyt v novom meste patrí, prehýrila celú noc a utratila kopu peňazí na alkohol, kokaín a pochybných mužov. Ráno, po prebudení v hoteli Hilton sa Paris pozrela do zrkadla, kde uvidela svoju tvár, rozmazanú od vrstiev neodlíčeného make-up-u a vlasy mastné, spľasnuté, ale stále ešte blonďavé. Ako tak skúmala svoju plasticky upravenú tvár v zrkadle, do miestnosti vstúpil vedúci hotela Pán Rogers a spolu s párom svalnatých spoločníkov vyprevadil násilím Paris z hotela. Tá ostala v nehoráznom stave stáť na ulici. Skúmalo ju veľa závistlivých pohľadov. Aspoň to si myslela. Upravila si vlasy, zatvárila sa, že to tak má byť a vyrazila späť k už pristavenému autu. Rozhodla sa pokračovať vo svojej púti za charitou. Keď si sadla do auta, zistila, že vo svojej blonďavej hlave nevie vďaka alkoholu nájsť žiadne informácie o charite, a teda nevie, čo to vlastne tá charita je. A tak dupla na plyn a vydala sa do knižnice. Tam však neuspela lebo vo veľkých zväzkoch papierov nevidela nič iné, len čudne vyzerajúce písmená. Rozhodla sa, že sa teda pôjde spýtať na informácie, kde jej zdvorilá pani odporučila, aby si račej odfarbila vlasy a „čekla internet alebo knihy“. Na to Paris len s otvorenými ústami povedala: „Inčo?“ a ďalej nevenovala dievčine pozornosť. Po neúspechu v mestskej knižnici sa teda už naozaj vydala do W.I.of CH., no ako tak šla zistila, že spomaľuje, a že jej kontrolka benzínu dychtivo bliká. Paris zaujal tento jav. Bolo zjavné, že niekto sa o ňu zaujíma a takto, týmto blikajúcim svetlom jej to chce dať najavo, a tak kývala a usmievala sa na blikajúcu kontrolku. Potom, keď už ostatní účastníci cestnej dopravy nervózne prešľapovali za Parisiným chrbtom, rozhodla sa, že bude pokračovať peši. Pomaly išla, kývala bokmi a vlasy jej viali. Bola celá bez seba, ako božsky vyzerá. Kráčala si popri ceste a vlasy jej viali a viali a ona si šla v tých topánkach na vysokom opätku a šla a šla. A ako tak šla, zastavil ju len starý žobrák volajúci o pomoc. Bol vychudnutý, strapatý, špinavý a smradľavý, v ruke mal fľašu od lacného vína a v malej igelitovej taške pár špinavých ihiel s nechutnou látkou. Kričal na okoloidúcich „Prispejte na charitu!“. Ako Paris počula slovo charita, otočila sa, vybrala v hotovosti 200 000 dolárov a podala ich narkomanovi. Narkoman pohladil Paris po blonďavých vlasoch a hneď sa pobral kúpiť si ďalšie lacné víno a od najbližšieho dílera drogy. A Paris bola konečne šťastná, že prispela na charitu. A ako správna hviezda o tom porozprávala vo všetkých televíziách a priblblých, ženských časopisoch.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár