Vždy som si myslela, že človek si je sám strojcom svojho šťastia...každým dňom sa však presviedčam o opaku. Asi som naivne dúfala, že keď spravím krok vpred, ktorý by ma mal oslobodiť od toho duševného a v podstate aj fyzického uväznenia, tak sa mi bude nažívať lepšie. Tak prečo, dočerta, to tak nie je?! Prestávam veriť, že sa tu niekde pre mňa nachádza miesto. Celé roky som sa snažila, aby boli spokojní druhí a svoje šťastie som chtiac-nechtiac tlačila do úzadia, ak to malo spraviť niekoho šťastnejšieho. Spravila som svoj prvý sebecký krok a je na mňa zrazu povolaná pohroma.Prečo?
Prečo sa všetko pokazí, keď sa toho chytím, prečo sa mi nič nedarí a obklopuje ma len samá irónia a samota? Mám chuť vypadnúť niekam ďaleko, preč od všetkého a od všetkých. Začať nový život s čistým štítom.
Ja som si myslela, že som ho začala...všetko to začalo mojím veľkým životným rozhodnutím a hneď nasledovalo ďalšie : už žiadny vzťah pekelne dlhú dobu. To som netušila aké ťažké to je a že hneď na začiatku príde moja veľká skúška. A ja jej teraz čelím, cítim sa stratená a neviem či mám cúvnuť alebo sa poddať. Ach denníček povedz mi, prečo majú chlapi to čaro, ktorým ma vždy opantajú?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár