(Catherine Mollová)
Sama....
Sama sedím v triede. Všade sa ozýva vrava a veselý smiech.
Len ja sedím sama a pozerám do knihy, ktorú mám pred sebou. Od tej doby som toho prečítala veľa.
Skutočne to je už rok....rok od toho, čo ma znásilnili.
„Ahoj! Ja som Kyle som v škole nový. Ne....“ tento chlapec nemal šancu dokončiť čo začal. Skutočne to nebola jeho vina. Celé moje telo sa napälo a začalo sa nekontrolovateľne triasť. Dokonca mi stiekla slza po tvári. Nemohla som nič robiť. Odvtedy čo sa to stalo, ktokoľvek sa ma čo i len trochu dotkol, vždy to bolo rovnaké.
„H-Hej! Si...si v poriadku?“ Chlapec sa začal báť. Ostatne ako každý, kto to videl.
Moje ruky sa mimovoľne pohli a objali si ochranne plecia. Sklonila som hlavu...
Zozbierala som celú svoju odvahu, postavila som sa a utekala von s triedy. Nenávidela som keď sa to stalo. Neviem, prečo išiel za mnou. Prečo sa prihovoril mne...? Prečo ma proste nenechal na pokoji? Prečo...?
Utekala som a utekala....nezastavila som sa nikde potrebovala som sa dostať do svojho útočiska – na ošetrovňu. Dobehla som a s prudko trasúcimi sa rukami som zaklopala na dvere. Tie sa okamžite otvorili a v nich stála nižšia žena, s krátkymi tmavo-hnedými vlasmi.
Hneď ako ma uvidela, uhla mi s cesty. Nič nepovedala keď som si ľahla na lôžko, bola ticho až pokiaľ som sa neukľudnila a ubezpečila som sa že tentoraz mi skutočne nič nehrozí. Vedela že by sa neoplatilo, predtým než sa ukľudním, na mňa rozprávať, pretože by ma to vydesilo ešte viac. Vedela to, pretože ona bola jediná osoba, ktorá vedela čo sa mi stalo. To ona ma našla a priniesla práve sem.
Keď vravím že jediná osoba, tak to tak skutočne myslím. Svojich rodičov som nevidela už rok, práve od toho incidentu. Nedokázala som sa im pozerať do očí, nedokázala som im to povedať. A práve preto som sa odsťahovala a začala žiť sama bez akéhokoľvek dotyku s čímkoľvek.
Ešte stále som sa triasla keď som sa posadila na posteli. V minulosti som takáto naozaj nebola. Moje modré oči boli vždy plné radosti a doslovne sa smiali, teraz však boli prázdne a nehovorili nič. V minulosti som bola s veľa ľuďmi a za každú srandu, no teraz som bola sama a všetko som hrala na istotu.
„Už si v poriadku?“ Opýtala sa.
Prikývla som. „Vďaka Sheyla. Myslím...myslím že už môžem ísť.“ Povedala som neisto, ale už aj triaška ma prechádzala a tak som sa postavila.
Sheyla prišla ku mne a netiahla ruky do kruhu okolo mňa ako objatie. Dotknúť sa ma však nedotkla, vedela, čo by tým znovu spôsobila.
Odtiahla sa. „Skutočne? Tentoraz ťa to prešlo akosi rýchlo.“ Povedala pochybovačne.
„Neboj sa, keby niečo, tak dobehnem.“ Povedala som a chabý pokus o kedysi krásny úsmev mi nevyšiel.
V tom sa otvorili - nie oni sa rozrazili - dvere a v nich sa objavil chlapec. Bol to ten chlapec ktorý sa ma dotkol.
„Dobrý, nedošlo sem také dievča? Malo dlhé blonďavé vlasy a asi plakala.....“ spustil a ani sa nepozrel. A v tom si ma všimol. Vydýchol si, kto vie prečo...
Pozerala som sa na neho, neplakala som, a v očiach sa mi nezobrazoval strach, vlastne sa tam nezobrazovalo nič.
Toto sa ešte nestalo. Keď niekto videl môj záchvat, okamžite sa prestal zaujímať o moju osobu. Lenže tento chalan nie. On ma hľadal a to ma zaujalo.
Keď tam tak stál, mala som šancu si ho poriadne prezrieť. Mal čierne dlhšie vlasy, ktoré by sa určite vošli do gumičky. Hneď na prvý pohľad bolo vidieť, že má vyšportovanú postavu. Jednoducho bol to pekný chalan, ktorý určite za sebou vláči baby na každom kroku.
„Uff, si v poriadku? Stalo sa niečo? Spravil som JA niečo?“ začal a nebezpečne sa priblížil.
„Nie, nič mi nie je...“ odpovedala som tupím hlasom.
Na chlapcovi bolo vidno ako sa mu uľavilo. Roztiahol ruky a chcel ma objať, pravdepodobne v priateľskom geste.
„Dosť!“ Zakričala Sheyla.
Moje oči sa rozšírili, telo sa mi začalo znovu triasť a ja som nebola schopná pohybu.
„Catherine! Choď už!“ povedala smerom na mňa, potom sa obrátila na chlapca, ktorý sa mi predstavil, tuším to bolo Kyle.
No ja som neváhala. Jej has...jej rozkaz...vedela som, že to musím spraviť a preto som odišla preč. Späť do triedy, ktorá bola uprostred hodiny.
(Sheyla)
Vzdychla som si. Je na čase aby sme postúpili.
Ak sa tento tu dozvie o nej všetko a pochopí ako sa ku nej má správať, možno už nebude sama. Možno sa zase zmení...do normálu.
„Ako sa voláš?“ spýtala som sa.
„Kyle...Kyle Schmidt.“ Odpovedal akosi nedôverčivo.
„Kyle...to, čo ti teraz poviem, nesmieš povedať nikomu. Je ti to jasné? Týka sa to Catherine a nevedia to ani jej vlastný rodičia, takže je ti to jasné?“ povedala som vážne a jemu sa rozšírili zreničky. Prikývol.
„Dobre tak počúvaj...“ Začala som Catherinin príbeh. „Bolo to pred rokom. Predtým bývala veselá, plná života, nebojácna...ale jedného dňa ju niekto prepadol a znásilnil.“ Jeho ruky vyleteli k ústam.
„To...?“
„Áno, odvtedy je taká aká je. Bojí sa dotyku a vždy keď sa jej niekto dotkne, dostane záchvat úzkosti, ostatne, sám si to videl. Dištancovala sa od spoločnosti odsťahovala sa od rodiny a je úplne sama. Nechcem aby to tak pokračovalo, chcem aby mala oporu aj v niekom inom ako som ja. Niekom, kto jej bude bližšie....ako si napríklad ty.“
„Takže...“
„Áno, povedala som ti to nie preto, aby si ju podpichoval, a tým jej ubližoval, ale preto, aby si jej pomohol. Pomohol jej zbaviť sa strachu s dotyku. Prosím, som si istá, že Catherine rovnako túži po tom, aby bola normálna, aby jej telo jej dovolilo zabudnúť čo si prežila...“ povedala som to zúfalo, „tak sa na ňu prosím ťa nevykašli, prosím...“
„Rozumiem...viete...ja...neviem ako to povedať. Nedá sa to asi porovnávať s tým čo prežila ona, ale keď som bol mladší, tak som bol týraný mojím otcom. Ak ma niekto prekvapí zozadu, mohol by som dopadnúť podobne ako ona.“ Dal si menšiu pauzu, „stále mi to pripomína tá jazva, čo mám na chrbte. Rovnako bývam už rok sám a nemám kontakt s rodinou...Myslím, že budem môcť pochopiť jej bolesť....a možno sa vyliečime navzájom.“ Povedal a pri konci sa usmial.
„Ďakujem...“ hlesla som. „Teraz choď naspäť do triedy a nehovor jej nič, tvár sa akoby si to nevedel, dobre? A áno povedz, že si mi pomáhal s vecami a že je mi ľúto, že som ťa zdržala s hodiny.“ Povedala som a žmurkla. Chlapec sa usmial a svojimi tmavými očami žmurkol naspäť.
Snáď to vyjde.
(Kyle Schmidt)
Skutočne si to prežila? Je možné, že by to bolo až také zlé. Je možné, že aj keď si to nikto nepripúšťa je až taká silná?
Ja som chcel po tom, čo sa mi stalo spáchať samovraždu, nechcel som chodiť do školy, a to všetci vedeli, prečo sa správam ako sa správam, a snažili sa obmedziť robenie toho, čo mi to pripomínalo. Ale ona? Nikto to nevie a žije ďalej. Ďalej chodí do školy, ďalej sa pokúša žiť ako predtým, ale niečo v nej, jej to nedovolí. Ona je naozaj silná a teraz to nemyslím fyzicky, ale jej psychika toho musela veľa zniesť a ona sa snaží tváriť akoby nič. Aj keď sa preventívne vyhýba dotykom, žije a ide ďalej. Tomuto sa hovorí psychická sila.
Tieto myšlienky mi behali po rozume celou cestou do triedy. Hneď ako som vošiel dovnútra zbadal som JU. Ospravedlnil som sa učiteľovi tak, ako mi povedala Sheyla a pomaly som šiel na miesto. Hneď ako som si sadol pozrel som sa na ňu. Catherine sa pozerala priamo na mňa. Čakal som v jej očiach strach, ale tak ako predtým tam nebol, nebolo tam nič. Pousmial som sa na ňu a ukázal na tabuľu, čo malo znamenať aby dávala pozor. Prikývla, ale na tabuľu ani nepozrela. Začínal som cítiť ako mi krv vstupuje do tváre a tak som ju radšej otočil a pozornosť som upriamil na ta tabuľu.
(Catherine Mollová)
Čo to je. Čo ma núti sa na neho pozerať? Nikdy som nič také necítila....
Sledovala som ho tak dlho...určite mu to bolo nepríjemné pretože otočil hlavu a začal si robiť poznámky. Ja som teda urobila to isté aj keď som na neho stále po očku hľadela. A uvažovala prečo.
Ani som si nevšimla kedy zazvonilo...
...možno si zažil niečo zlé a moja intuícia mi to hovorí. Možno by som mu vedela nejako pomôcť. Ale prečo mu chcem pomôcť aj keď neviem či mu skutočne niečo je?
„Hej Catherine! Catherine si tu?! Cathy?“ ozýval sa hlas akoby zo strašnej diaľky.
„Eh čože?“ precitla som.
„Cathy, už je koniec vyučka, ty nejdeš domov?“ spýtal sa...KYLE?!
„Hehe jasné, že idem, rodičia by sa zbláznili kebyže meškám vďaka K-Kyle.“ Povedala som. Neviem čím to bolo ale moje ústa sa roztiahli do veľkého úsmevu, ako kedysi. Aj keď som mu klamala, nechcela som aby sa dozvedel, čo sa mi stalo. Raz by som mu to možno povedala, keby to so mnou vydržal.
„Kyle? No pekne, že si pamätáš moje meno. To som asi musel zapôsobiť čo? A ty si ani nezareagovala na Cathy.“ Povedal a zasmial sa. No v tom smiechu mi prišlo niečo ako smútok. Ale na oslovenie ´Cathy´ som sa začervenala.
„Mne je to...jedno. Ale Kyle? Neviem ako sa to spýtať. Nemám rada chodenie okolo horúcej kaše. Neprežil si niečo zlé? Alebo...neublížil ti niekto?“ Zarazil sa a úsmev mu povädol.
Trefa?!
„Necháp ma zle,“ začala som panikáriť. „Ale mne jednostaj pripadá akoby sa ti niečo stalo alebo také niečo. Si v poriadku?“
Jeho výraz sa zase zmenil akoby pochopil.
„Áno v minulosti tu niečo bolo, ale už nie je. A máš pravdu aj ma to trochu trápi. A čo ty? Ty pôsobíš rovnakým dojmom.“ Sadol si na moju lavicu. Pozerala som na neho s rozšírenými zreničkami.
„KYLE! Kde do čerta si? Čakáme len na teba! Och, poď povedal si predsa, že s nami pôjdeš do karaoke baru!“ zvolalo akési dievča, ktoré sme nevideli. Ako som si myslela, musel byť populárny aj keď tu bol nový.
„Máš pravdu, je tu niečo čo ma trápi, ale to je jedno. Prečo nejdeš? Volajú ťa a ja musím domov rodičia....“ Nemohla som dokončiť natiahol ruky do kruhu okolo mňa a naznačil objatie, avšak nedotkol sa ma. Urobil to rovnako ako Sheyla. Usmiala som sa a začervenala.
„Nemusíš mi to povedať hneď, ale bol by som rád keby si mi dôverovala natoľko, aby si mi dovolila o tebe vedieť viac.“ Odtiahol sa a usmial sa. „A potom ti možno poviem, čo sa stalo mne sedí?“ povedal, žmurkol a už bol na odchode. Dozadu mi zamával, keď sa tam zjavilo aj to dievča.
„Kyle! Tu si! Pohni, všetci čakajú len na teba!“ a odtiahla ho preč.
Ja som len tupo pozerala tým smerom asi ešte desať minút, keď som sa spamätala a pobalila si veci a odišla domov.
Svoj tichý domov sa mi zdal ešte tichší ako obvykle. Po dlhej dobe som sa z niekým zhovárala, aj keď to bola len chvíľa. A teraz to hlavné – MALA BY SOM MU TO POVEDAŤ? Veď ho takmer nepoznám. No uvidíme, čo prinesie zajtrajšok.
Ráno som sa zobudila neskutočne skoro. A k tomu s dobrou náladou ktorú som nemala už rok. Po prvý krát za celý rok som opäť mala chuť napísať príbeh, báseň či pieseň, mala som chuť spievať si a svet sa mi zdal krajší. Bol to on kto rozsvietil môj svet?
Zhrabla som ceruzku a papier a napísala som slová piesne, ktorá mi práve zišla na um. Šlo to rovnako dobre ako predtým, trvalo to sotva pätnásť minút, kým bol text hotový. Potom som musela hľadať notový papier ktorý som už rok nevytiahla a začala som písať noty. Kým som odišla do školy boli noty napísané, ale chcela som ich ešte upraviť a možno si ich aj zaspievať a tak som ich vazala zo sebou do školy.
(Kyle Schmidt)
Včera som to riadne pokazil, sakra. Čo si o mne asi bude myslieť? Musím jej to nejako vynahradiť.
Prišiel som do školy a oči mi hneď zablúdili ku nej. Na jej miesto.
Neprítomne sa usmievala do akýchsi papierov. Ona sa USMIEVALA. To by som bol zvedavý, čo jej robí takú radosť.
A už som šiel smerom ku nej...
„Dobré ráno, ako sa máme?“ začal som zvesela.
(Catherine Mollová)
Zdvihla som pohľad za známym hlasom. Usmiala som sa.
„Kyle, dobré aj tebe. A čo snáď nevidíš?“ spýtala som sa a pritom som schovávala noty.
„Ale práveže áno, až prekvapivo.“ Povedal a začal sa smiať.
V tom prišiel jeden s našich spolužiakov a skočil Kylovy na chrbát.
Ja som pozerala priamo na Kyla a preto viem čo presne sa s ním dialo.
Jeho zreničky sa rozšírili a začal sa chvieť, pričom sa chvenie stupňovalo. Bolo to rovnaké ako u mňa!
Nechcela som aby sa strápnil pred spolužiakmi, preto som sa nadýchla a urobila som niečo, čo som ešte pred nepatrným okamžikom pokladala za nemožné. Chytila som ho za ruku a ťahala som ho von s triedy, do ošetrovne chytro a bez slova. Moje telo sa pochopiteľne začalo triasť a tak som zrýchlila tempo. On sa len tupo pozeral so svojím záchvatom úzkosti. Ale prečo? Prečo má ten záchvat? Má to niečo spoločné s tým čo mi povedal včera? Rýchlo som zaklopala na dvere a Sheyla mi otvorila, keď ma zbadala, automaticky ustúpila. A ja som vošla dovnútra. Kyla, ktorého som držala za ruku, som položila na posteľ a ja sama som si ľahla na druhú.
Tento výjav Shylu pravdepodobne prekvapil. Veď nemohla vedieť, že s ním niečo môže byť.
„Má...má záchvat úzkosti.“ Povedala som trasúc sa na posteli, snažiac sa ukludniť.
„Ja viem.“ Povedala.
Prekvapilo ma, ako kľudne na to zareagovala.
Ovládla som sa do desiatich minút no jeho záchvat trval dlhšie. Keď to bolo už pätnásť minút nemohla som si pomôcť. Vedela som, že príliš dlhý záchvat je nebezpečný, pretože pôsobí na svaly a môže ich zničiť.
Podišla som ku jeho posteli.
„Kyle, už je to v poriadku Kyle. Nemusíš sa báť. Čo mám spraviť aby som ťa presvedčila, že naozaj nie je čoho sa báť. Kyle?“
„Cathy? Si...si to ty? B-bolo by možné objatie? Vlastne asi nie, prepáč.“ Povedal to akoby s posledných síl. Nadýchla som sa a dnes už po druhý raz som to urobila. Zohla som sa ku nemu a jemne som ho objala.
Sheyla sa pozerala ako na zázrak, čo mi dvakrát nepomáhalo.
„T-to je v poriadku Kyle, som tu.“ Povedala som a cítila som, ako sa prestáva triasť. Keď sa netriasol už takmer vôbec tak som ho pustila. Moja triaška sa vrátila, no ja som si do postele neľahla.
Pozeral na mňa s rozšírenými očami.
„Cathy?“
Ja som sa len usmiala, cítiac ako sa chvenie zväčšuje.
(Kyle Schmidt)
„Cathy?“ zopakoval som svoju otázku. Skutočne ma objala Cathy? Celá sa chveje. Muselo ju to stáť toľko úsilia. Je tak silná.
Zrazu sa začala triasť silnejšie a silnejšie. Jej nohy ju neudržali a ona padla na zem.
„Catherine! Catherine!“ Volala Sheyla, ale Cathy ju nepočula. Upadla do bezvedomia svojho strachu.
„Cathy....?“
Sheyla volala sanitku a tá sa dostavila do desiatich minút nakladali Cathy dovnútra, vraviac, že je v kritickom stave...Prečo?
(Catherine Mollová)
Tma...
Je tu tma. Všade je tma. Len tma. Nič nepočujem...nič necítim. Prečo? Neviem. Netuším, čo sa stalo, posledné čo si pamätám je Kyle. Kyle? Dúfam, že je v poriadku.
Prečo? Prečo mi na tom záleží? Prečo? Lebo...nie, to nie je možné. Tá pieseň bola len výplod fantázie. Alebo nie? Nie. Viac to popierať nejde. Kyle. On. Len on. On mi ho ukradol. Moje srdce. Áno, zamilovala som sa na prvý pohľad. Milovala som ho. A práve preto som bola ochotná pre neho urobiť čokoľvek.
Tma...
Ticho...
(Kyle Schmidt)
Cathy...! Cathy...! Prečo? Prečo si to pre mňa spravila? Vedela si, že dostaneš záchvat ak to spravíš. Prečo?
Ponáhľal som sa do nemocnice, bolo mi jedno čo bude zo školou, všetko mi bolo jedno. Cathy! Musím vedieť, že je v poriadku.
Vošiel som do nemocnice a okamžite som zamieril k informáciám.
„Dobrý, práve ste mali priviesť jedno dievča. Vraj bolo v ťažkom stave v záchvate úzkosti, vola sa Catherine....“
„Oh ty musíš byť Kyle Schmidt! Choď na druhé a tam tretia ambulancia vľavo.“
Momentálne mi bolo jedno, ako je možné že vedela moje meno. Momentálne....Cathy!
Vybehol som na druhé a zbadal som plákajúcu Sheylu, pritisnutú na skle. Cathy!
„Kyle...Catherine....ona...“ vravela pomedzi vzlyky no viac nedokázala a len začala krútiť hlavou. Nie. Nie. Nie. NIE! NIE! Nemohla predsa...nie kvôli mne!
V tom momente vyšiel doktor a povedal tú správu, ktorou potvrdil moje obavy.
„Je mi ľúto, ale jej telo neznieslo tento záchvat. Spôsobil vnútorné zranenia na ktoré Catherine Mollová podľahla.“
Je mŕtva.
„Nie!“ povedal som. „Ja...idem...idem späť do školy, po jej veci...Sheyla ty...vieš kde býva nie? Zastav sa po mňa pred školou a...pôjdeme nájsť jej rodičov.“ Povedal som sťa stroj. A už som sa vracal do školy. Tam som začal baliť jej veci a pri tom som nevnímal začudované pohľady a otázky. Bolo mi to jedno. ONA bola MŔTVA a to kvôli MNE. Prečo? Prečo to spravila?
V tom vypadli zo zošita tri papiere. Pozrel som si ich. Prvý boli akési noty. Druhý, bol nejaký text zamilovanej piesne a tretí bola zamilovaná báseň.
Čudné že sa tam spieva o akomsi Kylovy, nikdy v živote som o takých dielach nepočul.
A v tom som to zbadal. Nemohol som uveriť vlastným očiam. To čo som držal v rukách boli Cahtynine diela. Ako som to zistil? Jednoducho. Bolo to písané rukou a dolu bola ako pravý autor podpísaná.
Cathy...
Ona to spravila....lebo ma milovala?! Čo je to za blbosť? Cathy!!
Skutočne to bolo ako to tu píšeš? Skutočne...?
„Kyle?!“ počul som hlas profesora. Nedbal som.
Slza mi stiekla po tvári a ako v tranze som povedal:
„Urobila to, lebo ma milovala. Zomrela kvôli mne...lebo chcela, aby som ja žil. Cathy...“
*o rok neskôr*
Stál som pri JEJ hrobe s kyticou kvetou a rozprával bolestné slová do vetra. Snáď ich počuje...
„Ešte si to pamätám Cathy...Nemala si to robiť... Áno budem ti to vyčítať dlho.“ Sklonil som hlavu. „Už je to rok...čo si zomrela. A ja sa snažím plniť to, čo si mi zanechala v odkaze tvojich básní a tvojej smrti samotnej. Snažím sa žiť, milovať a ctiť si druhých aj po ranách ktoré mi spôsobili. Lebo vďaka tebe som mal možnosť napraviť svoje chyby, odpustiť druhým a začať nový život. Ale to len za cenu tvojho. A preto som si povedal, že ho budem žiť aj za teba. Chýbaš mi...Cathy,“ dvihol som hlavu k nebu. „Dúfam, že si spokojná s tým, ako teraz žijem.“ Povedal som a trochu varovne som dodal: „A dúfam, že si nemyslíš že zabudnem, že si odpustím, že tu nie si kvôli mne...Lebo som potreboval objať...Lebo som bol sebec a nemyslel na teba...Cathy...nemysli si, že zabudnem, že si zomrela kvôli mne..“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale nebola by som to ja, keby som nenapísala: Nezdajú sa aj tebe niektoré situácie absurdné?