Sex už nie je hrou, ale zbraňou....

Sex, sex, sex,....
Je to skutočne všetko na čo myslíme? Či ste muž, alebo žena, skôr, či neskôr, zistíte tú odpoveď sami. No ak sa vám nechce čakať poviem vám môj príbeh. Príbeh ktorý vám poodhalí skutočnosť a aj to či metóda tipos-bingo, je skutočne to na čo sa spoliehať. Že náhoda je debil a len jeden krok vedľa spôsobí katastrofu v živote.

Volám sa Nicol McDoll, ale všetci ma volajú Nic. Áno je pravda, že to znie trochu mužsky, ale to mi neprekážalo. Práve to, že to tak znelo, to priťahovalo chalanov, ba niekedy aj baby.
Pravdu povediac, moje obdobie puberty bolo bláznivé. Bolo mi jedno kto to bol a dokonca aj akého bol pohlavia. Dôležité bolo, že som dostala, čo som chcela. Že ma uspokojili. Mňa a moju túžbu.
Niekto by možno povedal, že som závislá. Avšak nie od drog a iného svinstva, ale od sexu. Áno, v tej dobe som skutočne myslela len na ukojenie svojich potrieb. Len tak, neviazane. Ale...ono sa to nevypláca.
Ak sa pýtate prečo...? Tak je na to jednoduchá odpoveď. Jednoducho to nie je to, ako si urobíte povesť. .........A že ste sa práve spýtali, ako s tým súvisí povesť? Alebo ako je práve ona dôležitá? Jednoducho. Láska.
Áno, ak sa po takomto živote skutočne zamilujete...tak je to veľmi ťažké.
Presne toto sa stalo mne.
Teraz si predstavte dievča s čierno-červenými vlasmi, hlboký výstrih a minisukňa. K tomu vyzývavý výraz a obklopená chalanmi, ktorý majú ruky snáď všade... a na druhú stranu si predstavte čierno-čierne vlasy - strapaté ale pritom udržiavané – ďalej košeľa voľne visiaca na tele a širšie rifle. Pohľad akoby kašlal na všetko, len on sám a pod pazuchou obal na výkresy, ktoré boli jeho svetom....ako to na vás vplýva?
Taký chalan, určite pozrel na babu ako som ja s pohŕdaním...najprv som si skutočne tieto skutočnosti neuvedomovala, ale potom ako som zbadala jeho, mi to došlo.
Ale čo teraz? Ako sa zmeniť?
To čo bolo už nezmením, ale môžem zmeniť to čo je, a čo bude.
Okamžite som odohnala všetkých čo v tom momente stáli odo mňa.
„Dosť! Stačilo! Už nie! Už vás nikdy nechcem vidieť! Choďte odo mňa!...“ a tak ďalej, až kým nepochopili, že skutočne nechcem, aby boli okolo mňa. Tá správa sa rýchlo rozkríkla a behom niekoľkých dní som bola sama.
Akýto nezvyk pre dievča, ktoré bolo vždy obklopené množstvom ľudí. No ja som sa nechcela vzdať. Pokiaľ sa nezmením, nebude ma brať na vedomie.
Zmenila som štýl obliekania na nejaký ten top a rifle, síce priliehavé, ale nič neodhaľujúce a moje vlasy? Tie prežili najväčšiu zmenu. Moje dlhé čierno-červené vlasy sa skrátili na polovičnú dĺžku, čo bolo približne tak po ramená a zbavili sa červenej a čiernej farby. A ukázala sa moja prirodzená ryšavá farba. Nikdy som si nemyslela, že je táto farba pekná a moje hnedé oči ku nej vôbec neladili.
Zmena životného štýlu chcela, aby som prestala fajčiť a začala som sa zdravšie stravovať. Táto zmena sa nestala za jeden deň, ale zmena týkajúca sa môjho vzhľadu áno. Keď som prišla domov po prvý krát taká, akási normálna, rodičia ma nespoznali. Nik ma nespoznal a mne to bolo len po vôli. Bolo to akoby zabudli moju minulosť. Akoby to čo som spravila sa nikdy nestalo.
No jeden pohľad do jeho modro-modrých očí ma presvedčil o opaku.
Celý rok som žila ako správny človek. Celý rok som brzdila svoje pocity ku nemu. A celý rok som sa správala uvoľnene a prirodzene ako už dlho nie. Až raz....
„Mark...ty si Mark však? Ja som Nicol. Ja len...“ začala som ako prvá, pretože som chcela byť pri ňom.
„Choď odo mňa. Ak si myslíš, že tým, že si zmenila výzor, že ťa nespoznám, tak si na omyle. Ja nemám žiadny dôvod na románik na jednu noc! Prepáč ale na to ja naozaj nie som..“ odpovedal chladne, akoby to bolo stále aktuálne, akoby som sa nemenila kvôli nemu.
„To som nechcela...“ odpovedala som skleslo. Nestačilo to. Ale ja som nemohla pokračovať, už som nemohla žiť ako predtým, lebo on ma nevedomky spútal...
Otočila som sa a ušla som. Nemohla som inak. Aj keby sa zdalo, že mám srdce zo železa, alebo že nemám žiadne city, moje slzy vyhŕkli a nekontrolovateľne sa valili jedna za druhou.
Bežala som a bežala. Sama som nevedela kam. Zastavila som sa a cez zaslzené oči som ledva videla kde. Bola som pri mory, na pláži. V tejto časti pláže však nikto nikdy nebýval, pretože tu boli skaly. Skaly ostré ako britva, ktorá prenikne kožou rovnako hladko, ako môž maslom.
Opatrne som prešla do mora týchto kameňov. Skončila som obklopená a uväznená, z jednej strany morom a z druhej skalami.
Schúlila som sa do klbka. Bolo by možné sa nejako preukázať? Že ja už nechcem byť taká aká som bola? Že už chcem len jeho? Pravdepodobne nie. Načo by to bolo dobré? Aj tak by mi neveril. Lebo som bola aká som bola. Lebo som spravila chybu...
Ale to je už jedno. Proste som skončila tak, ako som si zaslúžila. Sama....
Stočila som sa uprostred svojho väzenia do klbka a dala som voľný priechod už i tak tečúcim slzám.
Plač...
Už dlho som neplakala. Naozaj dlho....asi...asi preto som teraz nevedela prestať.
Ani neviem kedy sa v ten deň zotmelo.
„Nic?! Nicol!? Si tu?“ niekto ma volal... tie hlasy som poznala... Mama....Sestra...Oco....
Pochopili by to? Pochybujem....
Slzy sa mi opäť tlačili do očí.
„Tu je! Mám ju! Je tam! Uprostred tých skál!“ zvolal otec. „Idem po ňu!“ povedal.
Po mňa? Nech ma nechá tak...nech ma nechá na pokoji...
Aj keď si to moje ubolené srdce úprimne želalo, môj hlas to nevedel povedať. Moje telo bolo slabé a nič nedokázalo samo.
„Nechajte tak ja ju vezmem...“ povedal iný tentoraz výrazne mladší hlas. Ten hlas som poznala. To bol...Markov hlas.
„Choď odo mňa. Ak si myslíš, že tým, že si zmenila výzor, že ťa nespoznám, tak si na omyle. Ja nemám žiadny dôvod na románik na jednu noc! Prepáč ale na to ja naozaj nie som..“ opäť mi zazneli jeho slová s toho rána. Nová várka slzí mi začala prúdiť po tvári. Pozviechala som všetky svoje sily a sama som sa postavila, vediac že cez more to pôjde ľahšie zašla som do mora. Opláchla som si v ňom tvár a zliala horké slzy s morom. Vyšla som von okolo Marka, Otca, Matky, Sestry, každého kto tam bol.
S očami sklopenými a srdcom uboleným.
„No ako som čakal! Ona len rada predstiera...má rada keď sa o ňu starajú a nedbá na iných. Len si rada užíva a nemyslí na dôsledky...“ bol to ON kto to povedal. Ten od ktorého som to počuť nechcela. Len od neho nie....
„Máš pravdu, nemyslela som....vtedy nie...“povedala som a začala som sa hystericky smiať. „A áno teraz je už neskoro...“ sklonila som hlavu a pobrala som sa domov.
A teraz píšem tento list, aby ste vedeli, čo robiť nemáte, lebo aj takto to môže dopadnúť.

A i tak sa v každom filme objaví sex, sex a sex. A nie vždy je to happy end. Nie vždy je totiž možné aby sa tak stalo, keďže každý je iný. A tu sa zistí, že skutočne každý myslí len na sex, že iba láska dokáže prekliatie vyliečiť s toho neuspokojenia. No odmietnutie bolí a niektorý – tak ako ja – na to nemáme psychiku. Prosím neberte si zo mňa príklad. Ale ja som už toho prežila dosť....
Mne stačilo.
A tak sa chcem týmto listom varovať, povedať svoju verziu príbehu, vylíčiť svoje pocity a rovnako tak rozlúčiť a pozdravovať každého kto ma čo i len trochu poznal...Tak sa majte....
Zbohom....
P.S. Nájdete ma pri útese, už nechcem byť sama....nájdete ma rýchlo. Zbohom...
P.P.S. Povedzte Markovi, že som ho skutočne milovala...a nech mi odpustí tú hlúposť pri skalách a aj to, že som ho svojou prítomnosťou obťažovala. Už nebudem...zbohom....
P.P.P.S. Je mi to ľúto...vlastne...ani nie...Zbohom...

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu