“J-J-Jane?“ spýtal sa koktavo, ticho, prekvapene – a čo prekvapilo mňa – s úľavou. “Si...si to skutočne ty? Myslel som že si sa vrátila. Ja...chcem ti niečo povedať...prosím nechaj ma to vysvetliť...“ bola som ticho len som na neho ticho pozerala. Zmĺkol. Pochopil že to už nemá cenu. Že ja už mu veriť nebudem. Aspoň nie tak ako predtým. Sklonil hlavu, pritiahol si nohy a ani sa nepohol. “Prečo....prečo si sem vôbec prišla? Prečo si sa mi ukázala? Chceš ma len trápiť? Prečo?“ vtedy sa na mňa pozrel. Jeho oči boli plné sĺz. “Nenávidím ťa! Prečo mi to robíš? Teraz už neľutujem to čo som spravil...“ povedal. Chcel sa postaviť. No v tom som prehovorila. Už som nehovorila celých päť dní a tak som si najprv musela odkašlať.
“Pôjdem...pôjdem s tebou späť. V tomto prípade je mi jedno, čo so mnou bude.“ Povedala som. Zostal na mňa prekvapene pozerať. Ja som sa na neho usmiala. Tak čo ideme?
“Nie! V žiadnom prípade! To čo ti môžu...“
“To je v poriadku. V najlepšom poriadku.“ Povedala som stále s úsmevom, chytila som ho za ruku, ako predtým a šli sme smerom k onomu domu. Celý čas som mala na tvári úsmev. Neviete si to predstaviť, ale to čo mi budú robiť nebude bolieť tak ako keď mi Mike povedal, že ma nenávidí. Som s tým zmierená.
Keď sme tam došli, spoločnosť ma odviedla a počula som ako chvália Mika, že ma priviedol. Práve keď sme sa dostali Mikovy s dohľadu, môj úsmev ochabol, moje oči stratili všetok život a moja tvár bola bez výrazu. Strčili ma do žalára aby som nemohla ujsť. Keby som chcela vedela by som to, ale ja som nechcela takže to bolo zbytočné. Keď chlapík odišiel povedala som svoje posledné slová ktoré som tu mienila povedať.
“Mike, ak ešte stále chceš vedieť prečo som prišla, práve za tebou, je to preto, lebo ťa milujem, áno s celej duše. Od prvého momentu. A preto som sa rozhodla ísť sem bolo to preto lebo čokoľvek to bude, bude to menej bolieť, ako keď si mi povedal: “nenávidím ťa“ tak preto.“ Odzneli moje posledné slová, ktoré boli vyslovené len šeptom ale boli vyslovené.
Asi pol hodinu ma nechali čakať. Len ja a moje mlčanie. No potom niekto prišiel, pozrela som sa na neho. Bol to starec. Prišiel až ku mne a jednu mi vrazil. Pozrel na moju reakciu no ja nič. Dal mi druhú, tretiu....až tak že moja tvár bola celá fialová. Potom povedal nech ma niekam dajú. Naozaj som im nerozumela a ani som nechcela. Bolo mi to jedno. V tom ma chytili nejaký muži, ale to tam prišiel Mike. Keď ma tam videla aká som tak sa zarazil a zatváril utrápene, avšak len na chvíľu, potom svoj výraz ovládol. Naopak keď ja som uvidela jeho, usmiala som sa.
Podišiel až ku chlapom a čosi im pošepkal. Chlapi odstúpili a odišli. Mike sa na mňa pozrel. Zaťal ruku v päsť.
“Poď!“ povedal ale hlas nemal taký rozhodný aký ho pravdepodobne chcel mať. Ja som sa len usmievala a keď sa pohol pohla som sa za ním. Starec to sledoval. “zaujímavé, toto je naozaj....“ viac som nepočula. Mike sa na mňa otočil a chytil ma za plecia. Ja som sa len usmievala. Veď ma nenávidí. “Prečo? Prečo si to chceš robiť? Prosím prestaň! Sľubujem, že zmiznem s tvojho života ale toto nie...“ ja som sa len usmievala ale moja myšlienka to povedala. /ale práve preto, že chcem byť s tebou, som tu. A pretože si tu ty, je mi to jedno. Konečne som si bola schopná priznať svoje city a ja sa ich teraz nevzdám...“ keď som takto uvažovala mala som hroznú chuť ho pobozkať, ale to by sme nemohli byť vyrušený starcom.
“Mike pokračuj!“ Mike sa na ten povel pohor, reagoval. Prečo? To som nevedela. Mike ma doviedol k nejakej miestnosti a z menším zaváhaním ju otvoril. Ukázal mi aby som vstúpila, no s nejakých dôvodov on nechcel.
“Ďakujem Mike, môžeš ísť. Veď vieš tu sa o to už postarám. Mike vyzeral ako na ihlách, tak prikývol a odchádzal. Ešte sa obzrel. No hneď ako zmizol s dohľadu moja tvár nadobudla podobu mŕtvoly. Zase...
“Sem si sadni!“ povedal no ja som sa ani nepohla. Tak ma chytil za ruku a hodil ma do stoličky. Narazila som si rebro, no nič som nepovedala. Niečo mi pútal ku nohám a niečo k rukám. Potom dal preč stoličku, čím ma prinútil vstať. Ruky som mala nad hlavou.
“Takže, najprv trest, že si ušla a potom sa budeme rozprávať o tvojej poslušnosti.“ Starec si zavolal dvoch chlapov a tí začali točiť obrovským kolesom. Cítila som, čo to robí až moc dobre. Rukami ma to ťahalo hore, ale nohy som mal pripútané o krátku reťaz na zemi. Celé telo sa mi naťahovalo. Všetko. Mala som pocit, že ma roztrhne, a zvlášť ma ešte bolelo ono narazené rebro.
Vedela som, že chce počuť môj krik, no ja som nevydala za príšernej bolesti ani hlásku.
Po pol hodine ho to už prestalo baviť. Nechcel ma zabiť, ani ma znetvoriť. Vtedy som ešte nevedela prečo.
Pravdepodobne preto ma nechal takúto natiahnutú v ukrutných bolestiach visieť a odišiel, ako poznamenal pri odchode, dať si poobedný čaj.
Zostala som tam zvyšok dňa a aj celú noc. Nasledujúci deň ma prišli nakŕmiť a dali mi napiť – aké milé – presne tri krát. Ani neviete aké to bolo, či bolelo viac to ako som tam bola natiahnutá, alebo to, že som bola hladná a jedlo ktoré mi dávali som musela jesť. Ani neviem koľko som tam bola zavesená ale už som ďalej nemohla.
Avšak stále nikto neprichádzal, bolesť som začala brať ako súčasť každodenného života.
Keď tu zrazu jedného dna vošiel starec. Videl môj pohľad, spokojne sa usmial. A opýtal sa ma: “Tak čo, budeš spolupracovať a budeš poslúchať?“ pozrela som na neho. Neviem čo v tom pohľade vyčítal, ale zrejme ho to uspokojilo. Mne to bolo jedno. Bolesť som už necítila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár