Ako sme vytvorili piaty smrteľný hriech

Nesúďte svojim presvedčením len pretože...

~*~

Záhrada býva v túto ročnú dobu vždy tak jasná a žiarivá. Možno by nebolo tak celkom od veci si z nej niečo doniesť. Hádam by to nebolo previnenie. Jeden lístoček, jeden kvietok vytrhnúť z tej dokonalosti. Čo by sa tým asi tak mohlo pokaziť? Eden sa môže pokojne rovnať jeho jasnosti a dokonalosti. Prstami pohladil lístoček na kríku. Tak zelený a jasný. Vypadal tak šťavnato. Určite i je, pretože je dokonalý a má všetko čo má mať aby bol dokonalý.

„Je dokonalá...“

„Podobne ako Jasnosť.“ Bledými prstami pohladil kôru stromu. Všetko bolo tak jednoduché a dokonalé. V jednoduchosti je tá skutočná dokonalosť. Ukrytá realita pod pozlátkom a farbami ostane navždy len chybou. Chybou vo svete, ktorý sa nepotrebuje ukrývať. On to vedel. Dobre vedel, že s príchodom človeka nastanú veľké zmeny. Nie sú vôbec ničím výnimoční, len na to, že sú nesmrteľní a dokonalí. Ale k čomu to, keď vlastne... žiť večne tak prázdne určení len aby plodili a rozmnožovali sa. O chvíľu zaplnia celý Eden. A i keď je Eden dokonalý, nie je nekonečný. Na nich bude aby sa rozrastal. Toto je práca pre anjelov? Slúžiť ďalšiemu výtvoru? I keď sú podstatne mocnejší a chytrejší? Ani človek nevie všetko. Vraj dokonalý. Dokonalý natoľko ako si to želala jeho Jasnosť. Ani anjel nie je dokonalý. Lebo len On je dokonalosť. To by musel byť každý z nich Ním aby bol dokonalý.

„Povedz mi Lucifer... často sa chodíš prechádzať do záhrady. To pozoruješ ľudí?“ plavé vlasy sa zvlnili vo vánku ako prudko otočil hlavu na Michaela, ktorý za ním stál s rukami za chrbtom.

„Na ľuďoch mi nezáleží.“

„...ak je to teda pravda. Spieraš sa príkazu Jasnosti.“

„To, že nás stvoril, neznamená bezodnú a neutíchajúcu poslušnosť Michael.“ Založil ruky do červeného rubínmi obšitého rúcha.

„...Ty to vieš najlepšie. Si mu najbližšie. Jeho najkrajší, najdokonalejší syn.“

„Čo to počujem v tvojom hlase bratku?“

„Cynizmus. Práve som ho objavil.“

„Tak by si ho mal pomenovať Michaelizmus.“ Otočil sa od svojho brata a rozišiel sa po zelenej tráve mäkkej ako koberec. Dokonalosť bola jednoduchá a bola všade. Ani nedokáže vytvárať nedokonalé veci.

Michael pohliadol na svojho odchádzajúceho brata skrz šafranovú ofinu, ktorú vzal do svojich rúk vietor. Už v ten okamih, keď sa mu otočil chrbtom, mal pocit, že to urobil skutočne i so svojou podstatou. Otočil sa chrbtom všetkým. Jeho slovami, jeho skutkami, jeho výrazom. Jeho dokonalosťou, ktorá chcela byť zrejme ešte väčšia.

~*~

Myslel si, že nuda je nedokonalá, ale ako sa zdá, i Jeho Jasnosť sa rada nudí sa tak zdá. Takže nerobí nič iné, než sedí za dlhým stolom, na ktorý dopadá mesačné svetlo a bubnuje po ňom prstami.

„...jeden z dvoch neoddeliteľných bratov.“

„Že ti ešte jazyk nezdrevenel.“

„No, Jeho Jasnosť si myslí, že je to zbytočné.“

„Samael... ak ma bude z teba opäť bolieť hlava tak...“ Michael si zájde rukou do vlasov. Už ho má dosť. Ani nie je možné, aby anjela niečo bolelo, ale ako sa dozvedel o bolesti, začína si ju nanucovať a používať proti Samaeolovi.

„...ale no tak, bratku drahý, milovaný.“ Usadí sa oproti nemu Samael so svojim až cez príliš chytrým výrazom.

„Prečo ho nenecháš na pokoji?“ pohliadne Michael zdola na Samaela, ktorý sa znova len zasmeje. Rukou si prehrabne svoje ryšavé vlasy pripomínajúce plamene.

„Začul som o akomsi pláne Miky.“ Oslovený si povzdychne. Najradšej by rozbil celú miestnosť a Samaela s ňou. Také myšlienky si musí odpustiť. Položí ruky na stôl a pohliadne smerom k veľkému oknu ktorý je vstavané na celej stene. Mesiac sa tak krásne odráža a dopadá na dosku stola.

„Pláne, ktorý má Jasnosť s jeho svetlonosom.“

„A ja ťa mám akože počúvať áno? Jeden vtáčik počul a potom sato začalo šíriť a deformovať, takže... tvoja podaná informácia nemusí byť v dobrom a dôveryhodnom stave.“ Michael sa postaví od stola. Radšej nechce už od neho počuť ani pol slova. Nechápe ako môže niekto ako Samael vôbec existovať. Všetko sa tu rúca. Všimol si to už dávnejšie. Morálka, viera, dôvera, priateľstvo... anjeli medzi sebou začínajú šíriť klebety a to sa nikdy predtým nestalo.

~*~

Sediac pod stromom v šiestom nebi si pretáčal lístok medzi prstami. Hádam už pre dnes bude pokoj. Lucifer, ako sa zdá, sa ešte stále neukázal. Pred týždňom odišiel, a nikto, dokonca ani Samael, nešíri chýri o tom, kde by sa mohol nachádzať. Je to prosté, nie? Robí svoju prácu svetlonosa. Posvietiť si predsa treba i v tme, ktorá je oddelená od svetla. Čo je vidieť, musí jedného dňa prestať vidieť a on je na to, aby tieto ukryté veci, tajomstvá a zlo, odhalil. Šíri vieru a lásku Jasnosti. Praje mu to... pousmeje sa a pustí lístok do vetra.

„...nechceš do siedmeho neba?“ otočil hlavu dozadu, pri čom sa vystrčil za kmeň stromu.

„Špión sa objavil.“ Na Michalovej tvári sa úsmev len rozšíril. Lucifer sa celkom vynoril spoza stromu. Dokázali sa chovať tak detinsky a milujúc toho druhého. Dvaja bratia, sebe najbližší. To puto medzi nimi bolo veľmi silné.

„...dajme tomu, že som sa vrátil z pracovnej cesty.“ Usadil sa pod jabloň k Michalovi, ktorý oprel hlavu o kmeň.

„...myslíš, že nás ešte bude potrebovať?“ svetlo hnedé oči sa zahľadeli do presvitajúcich lúčov, ktoré žiarili cez lístie stromu.

„Bude nás potrebovať vždy. Predsa by nevytvoril niekoho, koho by neskôr odhodil Michael.“ Pohliadol do bratovej tváre, po ktorej tancovali zlatisté lúče slnka.

„Stvoril nás na svoj obraz. Takže by prakticky musel zničiť i časť seba, pretože nás stvoril zo seba Michael... prečo sa tváriš tak smutne?“ nahol sa k tvári zaliatej slnkom.

„Samael šíri bludy.“ Lucifer si len povzdychol a odtiahol sa od neho. No aby neprestal šíriť bludy, keď sám je bludom. No nech len počká, až si to s ním vyriadi. Zahrnie tmavo červené rukávy do seba a zahľadí sa na nebo. Kiežby konečne ten zloduch pochopil, o čo skutočne ide. O Vieru a Svetlo. A nie jeho hlúpe žvásty, ktoré šíri celým Kráľovstvom.

„Tak pôjdeš do siedmeho neba?“

„Ty si z toho nič nerobíš, že áno?“ znova sa objavil ten úsmev na Michalovej tvári.

„Ži a nechaj žiť.“

~*~

„Vieš si predstaviť čo by robili anjeličkovia, keby sme im pošliapali kvetinky?“ zasmial sa Michael.

„...radšej by si ani myslieť na to nemal.“

Luciferova ruka sa dotkla zľahka prstov, ktoré zakrýval okraj tmavomodrého rúcha. Vzal tak drobným gestom Michaela za ruku. Bez slova spojený letmým dotykom prstov, kráčali po chodníčku, ktorý viedol cez sad bielych ľalií. Žiarili do diaľky až do modrej oblohy, ktorá sa navôkol rozprestierala.

Ani jeden z nich nevedel na čo myslí ten druhý. Len spoločne nemo kráčali záhradou. Nie, neboli doby, kedy by sa mali trestať za to, že sa držia za ruky. Nebola doba, kedy by ich Jasnosť videla ako niečo skazené a nepodarok. Milovali sa, a nezáležalo na tom ako. Pretože láska prinášala bytostiam blahobyt a šťastie, aké inde nepoznali.

„...západ...“ Lucifer sa posadil na lávku ktorá viedla cez drobný potôčik.
„Ako dlho, myslíš, že bude trvať, kým Jasnosť vloží do Edenu človeka?“
„Nechcem sa o tom rozprávať.“ Založil ruky v lone Lucifer a ďalej sa díval na západ slnka.

„...len aby sme vedeli ako sa pripraviť.“

„Je to jedno. On ho zahrnie dostatočne svojou láskou. Tak veľmi ho zahrnie svojou láskou, že vznikne v Kráľovstve chaos. Uvidíš to. Odvráti svoju tvár od nás...“

„O čom to hovoríš? Predsa On je Láska. Miluje všetkých rovnako!“

Tak náhle zakorenená túžba byť milovaný najviac zo všetkých, sa nedala už vytrhnúť. Len sa díval na svojho brata, ktorý nemo hľadel do slnka. Do jeho diaľok, akoby sa mu vzďaľoval. Chcel mu patriť. Vychádzajúca ranná hviezda... zore.. toľko pocty, ktorou ho Jasnosť zahrnula... takú poctu nemá ani jeden z jeho výtvorov. Tak čo ešte vlastne chce? Čo žiada? Bojí sa, že Boh na nich zanevrie? To je hlúposť! Jeho náruč je nekonečná, bude ich milovať stále. Zástupy anjelov, jasajú, radujú sa... tak čo je s týmto svetlonosom, ktorý by mal rozháňať vrásky, a prinášať pokoj, šťastie a lásku? Vieru a svetlo? Sám je nešťastný. Kto teda prinesie svetlo a lásku jemu, keď sa mračí? Kto iný by to mal byť, než Jasnosť? Ale ten sa nejaví... Lucifer ostáva pochmúrny a prudký.

„Miluješ ma Michael?“ zrazu mu bol tak blízko! Nakláňal sa k nemu a tým jasným modrým pohľadom prosil. Tá prenikavá hĺbka ktorá bola zrodená a prenášala ho ďalej a ďalej.

„Áno.“

„Nikdy na mňa nezanevrieš?“

„O čom to teraz...“

„Odpovedz mi! Prosím...“ vzal Michalove ruky do svojich dlaní.

„...nezanevriem...“

Slnko sa vytratilo za horizontom. Splynulo s oblohou a ponechalo prírodu odpočívať. Hlávky kvetín sa zatvorili a stromy tíško šumeli v teplom vánku.
„Chcem aby si ma miloval viac...“ priložil svoje pery na Michalove. Taká jemnosť, mäkkosť, sladkosť, vláčnosť, vlhkosť, dokonalosť... len toto jedno spojenie pier, ktoré sa nedokázalo zastaviť pred ničím. Ani svedomím, ani hlasom, ani tisíckou svätých slov, ktoré mu blúdili v mysli. Opantaný a zavedený do sveta, ktorý bol zakázaný. Veľký ochranca a bojovník, tak ľahko porazený jedným bozkom...

~*~

Hmla sa zdvihla zo zeme ako choroba, ktorý ich všetkých mala pohltiť. Vietor sa zdvihol a piata záhrada mlčanlivo zastonala bolesťou. Michael zovrel meč vo svojej ruke ako kus žeravého kovu. Pálil ho v dlani, ťažel v ruke. Chcel ho odhodiť. Vyvrátiť všetky tvrdenia, pravdu, ktorá bola a existovala. Chcel vyvrátiť tú Pravdu ktorou bol On. vraj dokonalý. Dávno prestal byť dokonalý, pretože si vzal niečo po čom túžil. Chcel viac a padol v nemilosť. Slúž a kajaj sa. Teraz v tento moment, keď ich láska upadla v nemilosť a šialenstvo. Keď Jasnosť odvrhla ich oboch. Buď mu poslúži alebo padne. Tak rýchlo a nízko do priepasti, ktorá vznikla prelomením svetla a temnoty.

„Bež a nestavuj sa.“ Pevne zovrel rukoväť meča.

Zastav to šialenstvo. Len ty ho môžeš zastaviť.

Hlboko a ďaleko v šiestom nebi, sa prelievala krv. Zhasínali životy, duše... navždy... ničil a pálil. Kričal a nenávidel. Slová, ktoré nemohli byť úprimné. Ako by len mohli byť úprimné?! Je to predsa Lucifer! Jasný a vznešený! Ako by niečo také mohol myslieť vážne?

„Bež Michael.“ Spočinula na jeho ramene Rafaelova ruka. Vlial do neho toľko pokoja akoby sa snažil dostať to jeho duše a zhojiť ranu, ktorá sa vytvorila nemilosťou Jasnosti.

„...takto sa láska neprejavuje a ty to vieš. Tak utekaj!“

~*~

Súmrak. Krvavá obloha napitá krvou padlých anjelov. Celý chór, ktorý stál za Luciferom zahalenom v šarlátovej. Jeho aureola bola taká slabá, až zmizla práve pred Michalovými očami. Zmizla celá jeho jasnosť, jeho svetlo, ktoré niesol, jeho viera, v ktorú veril, že sa z jeho hĺbky srdca a duše nevytratila.

„Poď so mnou...“ zdvihol oproti Michalovi ruku. Tak lákavá a tak hriešna. Potrieštená krvou nevinných a padlých.

„Tu nemôžeme byť slobodný Michael! Nie na takomto mieste!“
Chcel ho objať, a zahojiť tie šrámy, ktoré sa prehlbovali na Luciferovej duši. Povedať mu, že má ešte šancu, nech poprosí o odpustenie. Že to, čo urobili nebolo správne, i keď sa cítia. Že Jasnosť to všetko napraví.

„...prestaň s tým, kým máš šancu Lucifer. On sa díva... kajaj sa. Popros Ho o odpustenie. Nenúť ma to spraviť.“

Ruka padla späť k Luciferovmu telu. Tak isto pohasol i drobný úsmev na jeho tvári, ktorý bol základom nádeje Michaela.

„...tak ma prebodni! Do toho! Vyžeň ma odtiaľto len preto, že som ťa chcel milovať viac než Jeho! Je to tak zlé? A vraj som sebec, pretože myslím len na seba... je to tak Michael? Som sebecký, pretože nám dvom chcem vytvoriť malý kúsok vlastného neba?“

„...toto je naše nebo. Je to nebo pre všetkých, i pre nás.“

„Už viac nie!“ zvolal na Michaela. Obloha sa zatiahla v čierne oko, v ktorom preblysli červené blesky.

„Zavrhol nás a ty ešte stále chceš stáť tu, kajať sa za svoje chyby, pretože si myslíš, že všetko čo On povie, je pravda!“

„On je Pravda! Lucifer!“ zvolal zúfalo na svojho brata.

„Nebudem viac prosiť Michael. Prosil som dosť... za teba... za nás oboch. Už nebudem!“

Ruka zovrela pevnejšie rukoväť meča, ktorý oddelil temnotu od svetla. Jeden z prvých krokov, kedy Boh stvoril svet.

„A toto si chcel urobiť? Zabiť nevinných pre to, že si chcel byť viac než je On? aby si mal viac než ostatní? Prečo ťa to tak trápi Lucifer?“

„...pretože oni! Ľudia! Majú vlastný svet! Ich vlastnú dokonalú záhradu! Dogmu, ktorej sa budú klaňať a On im dá ešte viac, stačí si povedať. Pretože oni dostali všetko!“

Takto to teda vidí? On... on má ten pocit, potreby mať viac než majú ostatní? Ale prečo? Myslel, že oni sebe navzájom stačia. A keby sa dostatočne kajali a dokázali Jasnosti, že nikomu svojou láskou neubližujú... možno raz...

„...ja ťa nespoznávam...“ zodvihol meč, ktorý odrazil červené svetlo blesku.
„...nedovolím ti, aby si pokračoval.“

Na Luciferovej tvári sa objavil úsmev. Tak úprimný a žiarivý ako kedysi.

„...tak predsa si ma zavrhol... zanevrel si na mňa... Michael...“

~*~

Toto sme spravili so svetom my? Lucifer? Zničili raj, zničili ľudí, zničili všetko?
Mohol som ťa zastaviť... zabiť ťa, skončiť s tvojim trápením a trápením všetkých. Ale nedokázal som. Láska je príliš silný cit, ktorý berie život, ale zároveň i odpúšťa. Je natoľko protichodný, až dokázal zmiesť nie len také bytosti ako sú anjeli. Však ty to vieš...

Smrť... toľko smrti a tvoja láska, ktorá sa premenila na nenávisť. Miloval si Boha viac než ktokoľvek z nás Lucifer...a teraz ho nenávidíš? Alebo je to len ďalšie klamstvo, ktorým balamutíš? Je to nejaký tajný sľub medzi tebou a Bohom? Mal Samael pravdu?

Tvoja dohoda, stať sa tým, čím Boh chcel aby si sa stal? Ak Boh povedal „staň sa Satanom“ tak si sa ním stal pre jeho lásku? Pretože on to tak chcel... mojou rukou ťa poslal do zatratenie a nedovolil mi aby som ťa zabil.
Tak kto, miluje Jasnosť viac, ak nie ty? Keď sa dokážeš takto obetovať...
Verím tomu... verím svojej pravde a verím v Pravdu Jeho.
A tiež, že sa ešte raz stretneme... a vtedy, bude skutočný koniec všetkého.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu