Boh mi povedal nie!

Riekol jej, že ak chce v pekle zahriať, nech ide za Samaelom. Synom ohňa.

Aká je pravda o ohnivom väzení najkrajšieho anjela v nebi vôbec?

Škatuľka s hrdzavými klincami sa vysypala. Bol počuť len tichý cinkot v nekonečnej kamennej chodbe s vysokými piliermi, ktoré držali strechu niekoľko metrov nad zemou. Márne by sa snažila pohliadnuť hore a nájsť strop. Lúče sa nachádzali len každých päť metrov pozdĺž stien. Takže osvetľovali len kus chodby aby vedeli kam kráčajú. Toto, a pekelné jazero, bol jediný oheň v pekle!
Zozbierala klince a behom, bosými nohami sa rozbehla po zdanlivo krátkej chodbe. Utekala snáď už pätnásť minút. V pľúcach mala studený vzduch, ktorý ju spomaľoval, až zastavila pred veľkými kovanými dverami. Poriadne do nich zaprela celú svoju váhu aby ich pootvorila a vkĺzla cez štrbinu. Vložila si škatuľku pod pazuchy a dúchla do dlaní. Ľadové kráľovstvo. Jej dych sa premenil na paru a bosé nohy okamžite ucítili chlad, ktorý začal prúdiť do celého jej tela. Toľko krát tu už bola, a vždy ostala uchvátená. No keby to dala najavo, vie, že ju Pán potrestá, alebo vyhodí ako niekoľko krát predtým. Snažila sa nevypadať očarená, ale bolo to márne. Je to ako keď sa človek kochá na nejakom obrázku kde je jeho obľúbená stavba, a zrazu sa objaví rovno v tej stavbe. Úplne iný a neopísateľný pocit. Dlhé stĺpy, kusy vytesaného ľadu... samá chladná modrá farba a odtiene šedej. Veľká klenba. To všetko z mramoru a ľadu.

„Môj pane...“ zvolala priam do nekončenej siene. Nikdy sa nepriblížila k svoju pánovi natoľko aby ho mohla vidieť do detailov. Vlastne ho ani nevidela nikdy na vlastné oči.

„...zapísala som do inventára osemdesiat tri duší, ktoré boli spasené z pekla.“

A vraj peklo je jeden chaos. Človek by nikdy nepovedal, aký veľký poriadok v ňom je. Ostala otázka, je peklo rozpínajúce sa? Peklo bolo miestom, ktoré mohlo byť akékoľvek sa mu zachcelo. A vzhľadom na okolnosti, Lucifer nemal rád oheň. Preto ho všetok udusil. A tak duše a démoni často mrzli namiesto toho aby sa očisťovali v pekelnom ohni.

Chcela sa zdržať dlhšie, lenže jej pán nepovedal ani slovo. Preto sa otočila a vyšla zo siene. Pre toto, sa vždy nabehá ako bláznivá. Pre pár spasených duší.

„Vypadáš nahnevane.“

Hojdajúc sa na striebornej sieti sa ozval Lafiel. Medzi prstami si pretáčal strieborný denár a pri hojdaní sa bosé palce na jeho nohách dotýkali inovaťou pokrytej zemi. Keď mu však Lucifer neodpovedal, len si povzdychol a zhrnul svoje jasne biele vlasy bokom.

„Odchádzam... nemá to zmysel.“ Obe bosé nohy sa dotkli zeme. No neprejavil žiadnu známku, že by mu to vadilo. Prešiel okolo veľkej postele zahalenej látkami, ktoré názvy ani nepoznal.

„...znova ma budeš hľadať a pýtať sa, kde sa flákam. Ale ty to vždy vieš.“ Ani tento krát nedostal od svojho otca reakciu. Lafiel len mávol rukou a zmizol.
Nasledovalo ticho. Ani jediný zvuk, ktorý by prebil chladné mlčanie. Ležiaca postava na čiernom povlečení sa pohla. Pán pekla a jeho bolesť. Do tváre mu spadali plavé vlasy. Modré oči hľadeli tak mŕtvo a chladne cez priesvitnú látku akoby ju dokázal vynechať a vidieť priestor za ňou jasne. Ruku pridržal na ľavej strane hrude.

„Samael!“ zreval na celú sieň. Za závesom sa objavila štíhla a vysoká postava.

„Kde je kurva Samael?!“ naštvane, div nezavrčal Lucifer.

„...už ho hľadajú môj pane.“ Lucifer pravou rukou zovrel povlečenie postele. Bolesť vystrelila v rýchlych intervaloch z ľavej časti hrude do celého tela. Postava spoza závesu zmizla.

„Ten malý skurvený zmrd...“ pretočil sa bokom a rukou rozhrnul záves. Postavil sa. Kráčajúc k zrkadlu zaryl nechty do zjazvenej kože.

Tá podivnosť, ktorá mu vychádzala z miesta, kde by mal mať srdce, ho udržiavala v stave, kedy ešte pripomínal anjela. Úzke hadičky, cez ktoré prúdila krv a zvláštna čierna tekutina, ktorá kolovala jeho srdcom do tela a roztrhaného krídla. Pri páde z neba celá ľavá polovica Lucifera zhorela. Horela tak jasne, že na nebi to vypadalo akoby padala hviezda. Padala... jedna jasná rovno z neba. Tá Vychádzajúca hviezda ktorá prinášala svetlo.

Buchol po zrkadle, ktoré sa vyjasnilo a ukázalo mu Samaelovu polohu. Ak si pre neho pôjde hore, tak ho rozfláka po celom New Yorku. Pevne zovrel dosku krištáľu, keď sa za ním ozvalo odkašľanie.

„Chcel si niečo braček?“ Lucifer na neho otočil sklenú hlavu.

„Počul som, že na mňa povesili Annu.“

Samael sa začal smiať. To jediné mu prišlo na um. Len sa smiať a smiať. Takže on to počul. Slabne... jeho milovaný brat, tak ospevovaný, miláčik Boha, slabne.
„Čo ti na to povedať... zrejme si chce byť istý, že jeho syn najmilší sa má dobre.“

„Ako sa mám mať kurva dobre...?!“

„Ja viem, viem...“ vystrel v sebaobrane Samael ruky dlaňami dopredu. Nemá rád, keď Lucifer začne zúriť. Ale čo iné mu ostáva. Byť na jeho mieste, tak... kto vie. Bývalý archanjel s vlasmi farby ohňa sa ľútostivo usmial.

„Mal by si sa poprechádzať po svete. Ja viem, že je to ťažké, ale... Anna sa nachádza v Madride. Momentálne sa obšmieta okolo kostola sv. Kajetána.“ To je všetko čím mu môže pomôcť. Ostatné si musí Lucifer zariadiť sám. Len je mu ľúto, že sa musí toľko štvať a hnevať. Nikdy taký nebýval. Kto by to teda z ich veľkej rodiny bol povedal? Oni, archanjeli, ktorí držali vždy pri sebe. Mnoho ich padlo. Mnoho ostalo slepo nasledovať svetlo, ktoré padlo ako Lucifer už tak dávno. Tak čo teda nasledovali? To svetlo ich muselo zaslepiť.

„Proste vyjdi k ľuďom...“

Samotný Samael netušil, čo svojimi slovami pôsobí. Ak sa Lucifer niekedy pobral medzi ľudí, vnikali svetové katastrofy. Ukrižovanie Ježiša, zastrelenie niekoľkých amerických prezidentov. Pád niekoľkých anjelov. Dokonca i prvá svetová vojna... všetko vznikalo ako malý šepot spoj nás... spoj všetkých... A Alexander veľký? Dobyvateľ? Nie, len figúrka, ktorá znova mala zjednotiť svet. A zakaždým, keď sa Lucifer o niečo snažil, vždy šlo o to, ako zjednotiť rozbitý svet. I keď brutálne. Nie, skutočne, nie vo všetkom mal prsty Lucifer. Ľudia boli od vekov na šikmej ploche. Vždy si mohli vybrať... vždy môžu. On len tíško sedí a hľadí na to, čo sa deje. To, že sa pripisuje niečo diablovmu vplyvu, neznamená, že je to jeho vina. On sa len niekde objaví, a to, že sa vtedy niečo stane, neznamená, že je to jeho vina.

Ísť k ľuďom...

„Anna rozhodne nevojde do pekla...“ Sameal sa otočil a kráčal von zo siene. Čo ostávalo Luciferovi? Nikto nie je schopný Annu mu priviesť, takže to ostalo na ňom samotnom. Vládca pekla... rozbitý na kúsky. A oni si stále myslia, že je nejaký netvor, túžiaci po skaze ľudstva. Nevníma ľudstvo. Sú mu voľní. Každučký človek ktorý behá po planéte. Vždy chcel len to jedno jediné... chce späť svoje srdce, ktoré mu Boh vzal!

Otočí sa prudko k veľkým okovaným dverám, na čo zmizne.

Lucifer bol v nebi i v pekle povestný tým, že na zápästí nosil šatku Márie, ktorá otierala Kristove rany. Biela šatka s krvavými škvrnami. Nebola to cena útechy, nebola to žiadna cena. Proste ju mal a existoval s Kristovou krvou na rukách už toľko stáročí, že prečo to neurobiť doslovným faktom?

„Anna...“ žena s tmavo hnedými vlasmi sa otočila od krucifixu v kostole. Ucítila ho okamžite. To vyžarovanie energie, i keď temného svetla. Stále niesol svetlonos svetlo na svojom chrbte. A to ho lámalo. Dole a nižšie a nižšie...

„Ahoj.“ Jemne sa usmiala a otočila hlavu späť ku krucifixu.

„Nikdy som nemyslel, že práve svätú Annu pošlú ma špehovať.“

„...ja ťa predsa nešpehujem Lucifer...“ jej hlas bol tak čistý a príjemný. Človek by sa okamžite cítil v bezpečí. Lenže na Lucifera pôsobil až príliš v snahe ho moralizovať. Aby pykal a kňučal zahnaný v rohu. Príliš sa jej hlas snažil zahojiť jeho nezahojiteľné rany.

„Mám pre teba návrh, svätá Anna...“ nahol sa k jej uchu. Ani sa nepohla. Len ďalej s úsmevom hľadela na oltár.

„...ja ťa nezabijem, ty sa nebudeš musieť spasiť... ak mi pomôžeš nájsť srdce.“

Zjavne len to posledné Annu šokovalo. Jej úsmev padol z tváre a v modrých očiach sa niečo zalesklo. Po tomto túži? Nájsť srdce? Pohliadla na hruď, ktorá bola zahalená látkou. Vo svete ľudí, neexistovalo nič, čo by ich prezradilo. Jedine ak by to chceli sami. Priložila ruku na zjazvenú hruď. Tak hrubé jazvy, až boli cítiť spod látky bielej košele.

„Po tom túžiš?“ nevládala mu pohliadnuť do očí. Lucifer predsa nikdy nebol ten za koho ho ľudia majú. Prečo ten hnev? Prečo to materializovanie? Kam sa dostal tento svet? Je pravda, že potrebuje očistiť. A ak to bude boží hnev... tak práve Lucifer bude jeho nástrojom hnevu.

„To je to jediné...“

„Ale, čo ti to dá?“

„...ja som neposlušný Anna?“ nahne sa k anjelovi, ktorý pred ním cúvne. Neznesie ho tak blízko seba.

„Pán riekol... a ranná hviezda padla z neba.... padla do ohňa a popolu...“
Lucifer pri jej výleve v opojení strachu pohliadol k spovednici. Keby tak vedeli, kto sa im nachádza v stánku božom, kam vraj démoni nemôžu. Lenže on je anjelom... stále ním je. Jeho krídlo je čierne a aureola pohasla. Jeho srdce je spleťou čiernej mágie a drôtov. Zacelením zlomeného krídla, ktoré ostalo zadrôtované ako rozbitá čeľusť. Ako rozbité krídlo. A srdce, ktoré sa nedá nahradiť ničím iným...

Možno toto mal byť obraz ktorý má zdobiť steny kostolov a katedrál. Zlomený anjel s nezlomnou vierou. Rozbitý, bez srdca, odsúdený samotným bohom a ľuďmi. A predsa verí. Ešte stále verí a chce naspäť svoje srdce. Toto malo byť symbolom viery. Nezlomnosť ducha.

„Tie slová poznám naspamäť. Anna prosím ťa... každý vie, že moje povstanie v nebi, nebolo tým čím sa tvárilo. Len sú všetci slepý. Ich viera ich tak moc zaslepuje, že nevidia nič iné. A Jemu to proste vyhovuje. Za to, že som odohnal svetlo, ktoré som nosil a videl predmety a osoby ich pravou farbou, som sa stal zlom.“

Anna pokrútila hlavou. Bola zrazu až príliš blízko oltáru. Akoby ju mal kríž zo striebra spasiť pred jedeným z najmocnejších vládcov sveta, ktorý sa ani o ľudí nezaujímal.

„Nemôžem ťa počúvať.“ Pritisla si dlane na uši. Slová... Luciferove slová boli vždy považované za jed... už v nebi dokázal sfanatizovať toľko chórov. Nemôže to robiť... je slabá, príliš slabá.

„Anna, ja som ho prosil... počuješ?!“ Jeho hlas jej rezonoval v hlave akoby jej kričal priamo do hlavy. Okamihom bol oproti nej. Hľadela do zeme a v očiach sa jej zaleskli slzy.

„...cítil som to v sebe. Celý ten hnev, tú pýchu, to pokrytectvo a klamstvo, ktoré sa vo mne z ničoho nič začalo rodiť. Pomaly a tak nenápadne, akoby som ho bol stvoril. Ale akoby som mohol stvoriť niečo bez boha? Tak mi to povedz?! Kam si myslíš, že sa podela tá zlá stránka Boha keď sa rozhodol, pre dobro? Kam myslíš, že to zmizlo?!“

Anna pred ním cúvla až narazila do oltáru. Sviece sa zachveli a plameň takmer pohasol. Chcela preč. Tak veľmi túžila od neho odísť a predsa nedokázala. Potrebovala, alebo jednoducho niečo v jej vnútri si prialo počúvať Luciferov i tak jemný a priam žiarivý hlas. Rovnako mohol spievať celý chór.

„Pretože som ho prosil, aby mi pomohol. Bol som chorý Anna. Chcel som len aby ma vyliečil. A čo spravil otec svojmu synovi? Otočil sa mu chrbtom! Vyhnal ho a prašivého a besného psa. Čo som pre neho potom znamenal? Kým som mu bol?!“

„Už dosť, prosím...“ zosunula sa k zemi, stále si tlačiac dlane na uši, i keď jej to bolo márne platné.

„...prosil som ho, a on povedal nie! pretože samotný Boh mi povedal nie! Lucifer! Chcel som od neho len prostú lásku, a odvrátil sa odo mňa. Tak kde to kurva som, keď sa mi otec odvracia chrbtom? Pretože Boh stále hovorí nie Anna! Za každú našu prosbu povie nie! keď ľudia prosia o vysvetlenie, povie nie! keď chcú vedieť kde sa podela tá milosť božia, povie nie! keď prosia o odpustenie, povie nie! spovedajte sa v očistci. Vždy hovoril nie a navždy bude hovoriť nie!“
Dvere od kostola buchli. Plamene sviec sa zachveli. Rázom celá miestnosť potemnela. Akoby mávnutím prútika. Vonku sa ozval hrom, ktorý narazil do farebne pomaľovaných okien.

„Prečo sa ľudia nespovedajú priamo Bohu Anna? Prečo musia liezť kňazovi do spovednice? Prečo ani jeden z nás anjelov sa nemohol zhovárať s vlastným stvoriteľom. Nestvoril nás dokonalými Anna... stvoril nás ako súčasť sveta. Ako keď vkladáš medzi jednotlivé tehly maltu aby držali. Pre neho nie sme živé bytosti, ale materiál na stavbu. Robotnícka trieda pre Faraóna...“

Veľké kvapky hlučne vrážali do okien, ktoré zažiarli farbami zakaždým, keď vzduch rozrazil blesk.

„...povstal som Anna... pretože som chcel aby mi konečne povedal, prečo nemôžem byť viac po jeho boku... riekol nie... jeho mlčanie je jeho svedomím. Je tiché a beztvárne. A ak on je podstatou všetkého, tak všetko je zvrátené a choré... rovnako ako ja... ako otec môže do vlastného syna vložiť toľko hnevu, krutosti a bolesti? Do anjela, ktorý mu stál najbližšie... do mňa, ktorý ho miloval a nosil jeho vieru v sebe ako vlastné srdce? Pretože Boh mi povedal nie... pretože vždy hovorí nie.“

Otočil sa na odchod. Anna ostala sediac a chvejúc sa na zemi. Jej telo zmáhal plač a slová, ktoré nedokázala viac vyhnať z hlavy a srdca. Tak kde je? Prečo mu to dovolil, aby jej niečo také povedal? Prečo Boh sám nedokáže zničiť to, čo stvoril? Prečo oni? Nástroje na stavbu...

Do hudby hromov a s tancom svetla bleskov sa ozýval hlasný plač. Pretože Boh opäť nedokázal povedať nie! nie, nerob to...

~*~

Riekol, že nedokáže nič iné, než Ho milovať. Tak veľmi, že ho nedokáže nenávidieť za to, že ho nechal padnúť do Pekla.

A jeho peklo mrzlo ďalej a ďalej rovnako ako vychladlo srdce, ktoré vykrvácalo.

„Už ťa viac počúvať nebude.“ Lucifer pohliadol do nočného neba v ktorom sa ligotali hviezdy. Sediac na zemi ako obyčajný človek. Čím sa tak moc od nich líšili? Premiestňovať sa medzi svetmi a myslieť na svoj osoh. Nikdy nebol sebcom, len chcel aby ho otec vyliečil a mohol ostať pri ňom. To dospel tak rýchlo? To bol otcovský dar do sveta? Pocity, ktoré odvrhol a stáli za tak málo že si ich zaslúžil on? v tom prípade, prosiť o niečo Boha, je najväčším hriechom. Pretože on prosil, a skončil v Pekle.

„...si rovnaký ako ostatní Michael.“

„Aspoň neklamem.“

„...je klamstvom hovoriť pravdu... v poriadku...“ Michael položil ruku na rameno svojho brata.

„...vieš, že si môj brat. Nech sa stalo čokoľvek, nemôžem ťa nenávidieť.“
Pretože tieto okamihy boli tak mizerné a osamelé. Keď zmizli. Neodkráčali. Len jednoducho zmizli z jeho prítomnosti tak rýchlo ako len mohli. Vždy každý zmizol... preč od neho.

A nikdy v živote, by žiadny smrteľník nikdy neriekol, že nájde Lucifera sedieť na lúke, hľadiac na nočnú oblohu a túžiac znova cítiť biť srdce vo svojej hrudi.

A riekol, aký cit, sa dá vyjadriť krajšie ako láska?

A on povedal žiaden a poslal ho do ohnivej jamy...

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu