Chronique Des Vampires (Kapitola IV. - Diabol hrá na piane)

Trocha zvláštny pohľad na dôvod zrodenia upírov.

~*~
Už dávno som zistil, že to, čo chcem si musím zaslúžiť. Za celé tie roky sa nedialo nič iné, než že som sa snažil si niečo zaslúžiť. Snažil som sa podviesť denné svetlo, vydával som sa za človeka. Tú cenu, ktorú som však platil, som nedokázal plne splatiť. Dnes som zadlžený... zadlžený samotnému peklu.

A ten čierny vták sa blíži. Rozprestiera svoje krídla a sleduje ma zo svojej rakve. Oči plné jedu... slová, ktoré ma nútia zahrabávať sa.

A on prichádza, aby si vzal to, čo som si požičal... vždy si po to príde. Nezáleží na tom, koľko času ubeholo, či sa skrývate. Vždy príde.

V okolí sa začalo stmievať. Dom, stojaci na kopci, sa zahaľoval do prímorskej hmly. Pobrežie bolo chladné, predsa sa len vyskytovalo na severe krajiny. Spoza mora, sa blížila na pevninu búrka. Kopovité sivasté mraky sa blížili ako dlhý jazyk diabla, zlizujúci čokoľvek, čo mu príde do cesty. Nikto však nepovedal, že si diabol, nemôže vziať i iného diabla so sebou.

Vyšiel na verandu, páliac cigaretu a vzápätí vydychujúc modrí dym. Díval sa na oblaky, ktoré prichádzali k jeho domu. Vedel, že dnes večer určite príde. A ak nie večer, zajtra to bude už určite. Všetky tie znamenia, ktoré nachádzal. Bez pochýb, to bol on. Oprel sa o zábradlie predlaktím, pri čom sa musel skrčiť. Možno sa nachádza v tých oblakoch. Tajne ho sleduje už celé tie roky. Dlhy... človek má neustále, celý život, len nejaké hlúpe dlhy, ktoré musí splácať. Horšie, keď sú voči diablovi samotnému. Paktovať so samotným anjelom. To nejdeného poteší. Odklepe popol z cigarety a narovná sa. Do tmavých vlasov sa mu oprie vietor. Horúci, oznamujúci búrku.

„Nenechaj na seba čakať...“ prehodí sám k sebe a pri tom do okolia. Zahasí cigaretu stiahnutú do štvrťky a ponechá ju na popolníku, ktorý stojí na zábradlí. Čas zatvoriť okná, uvelebiť sa a čakať na návštevu. Či ju prežije, netuší. Jedno ale vie určite... nemá ešte stále všetky prostriedky ktorými môže splatiť svoj dlh.
Usadil sa pohodlne na gauči pred televíziou. Len hľadel na svoj odraz v lesklej obrazovke. Keď sa nad tým zamyslel, aký zmysle mali všetky tieto úžasné vymoženosti? Televízia, rádio, počítače... mobily... k čomu to bolo dobré, keď existujú vyššie ciele, ktoré robia z tých to technických vymožeností nepodstatné drobné body vo svete. Ľudia si ich ani neuvedomujú. Sedia celý deň za počítačom, volajú so svojimi zákazníkmi, berú, informujú a čerpajú informácie. Ale dávajú svetu i niečo hmotné a vecné, čo ostane a poznamená ostatných viac než iné vymoženosti? Duševne, ochranne? Sám sebe to nevedel vysvetliť. Všetko je tak obyčajné, keď človek vie, že mu dnes v noci, na dvere zaklope sám diabol, a bude si pýtať splatiť dlh. Mať takýchto priateľov sa občas neoplatí. V každom človeku je mínus i plus. A to spravil on sám... diabol... vložil do ľudí to mínus.

Pohliadne do pohára s červenou tekutinou. Povzdychne si a vypije ostatok krvi, ktorá zafarbí pohár. Mal by sa posilniť, než príde. Alebo ani nemusí? I tak nikto na svete nedokáže poraziť samotné zlo nie? povzdychne si a vezme si zo stola fľašu na čo prejde i s ňou k oknu. Musel si začať robiť zásoby krvi. Žiť na ostrove je hold nákladné a nevýhodné. Takto si necháva dovážať občas krv. Keby mal riadiť, tak je už na ostrove jediný obyvateľ.

„No tak, kde si...?“ odpije, na čo sa v jeho zelených očiach objaví zablysnutie. O pár sekúnd sa zachveje okno v ohlase hromu.

Vezme mu všetko vie to. Vezme mu jeho denné bytie. Jeho odolnosť voči slnku. Je to diabol, robí si čo chce. Všemohúci, raz milý inokedy zdiera z kože. Za nič nikdy nemohol a predsa za všetko. Prečo to zlo, to čisté, nekonečné zlo, musí vyvierať z niekoho tak krásneho ako je on? Ruka sa mu zachveje. Vnútro mu stlačí do jedného jediného bodu. Scvrkne sa ako malý chrobáčik voči celému svetu, ktorý za ním prišiel.

Polnoc. Prišiel symbolicky, pomyslel si. No to jediné, čo uvidel, bol čierny vták, ktorý mu zastavil na parapetnej doske.

„Čo tu robíš maličký v búrke hm?“ ťukol prstom do skla, no vták len zagúľal očami a pohol hlavičkou smerom k oblakom.

„Kde máš pána?“ odtiahol sa od okna, ktoré zastrel závesmi a vydal sa hore na poschodie. Minúty ubiehali a začínal mať pocit, že sa skutočne mýlil, a on sa nedostaví. No ten nekonečne stiesňujúci pocit v ňom mu hovoril niečo iné. Keď sa človek alebo akákoľvek iná bytosť dostane do diablovej bezprostrednej blízkosti, len ťažko prežíva. Je voči nemu tak maličký, že sa div skutočne i fyzicky nescvrkne.

„...robíš zo seba teda...“ položí fľašu na stolík v spálni na poschodí. Rozvalí sa na posteli a ruky založí za hlavu. No nič. Prinajhoršom bude mať úžasnú spoločnosť v pekle Asmodea. Alebo iného šupáka, z ktorého nikdy nevzíde nič dobré. Byť upírom v tejto dobe je nevýhoda. Díval sa na všetky tie veci po stáročia. Zažíval veci, o akých sa teraz učia na školách. Niektoré sa stali vďaka nemu a boli pripísané iným osobám. Nechal sa stiahnuť na scestie, kvôli svojej hlúpej láske. Vážne, táto vec je na nič. Vie prečo ju diabol odvrhol.

„Kde máš rakvu?“ otvoril oči a pohliadol do šedého stropu. Vonku už zúrila búrka. Kvapky doslova trieskali do skla na parapetnú dosku z vonku. Na strechu a dole odkvapom.

A je tu... môj milovaný, a jediný pre ktorého som sa rozhodol zostúpiť a žiť tak ako žijem. Bože, aký som bol hlúpy. Človek si to uvedomí až keď je neskoro. Až keď sa všetko stalo. Až to dostatočne odmietne a začne sa tváriť, že sa vlastne nič nestalo. A potom to príde, všetko sa vyjasní a je to na nič.

Nadvihol sa aby na neho videl. Jeho vnútro bolo tak malé, akoby sa chcelo schovať a brániť sa pred vytrhnutím. Pohliadol na hodiny. Pol druhej ráno. No tak žiadny symbolický čas si nevybral. Posadil sa na posteli a pohliadol na neho.

„Zdá sa, že stále nemáš to, čo chcem... Daimon.“ Muž sediaci na posteli si zhrnul tmavé vlasy s povzdychom.

„...viem... nie je to také ľahké ako sa to zdá...“

„Dal som ti na to, desať rokov... Daimon.“ Ak bude opakovať jeho meno dookola, tak ho porazí. Dobrovoľne sa zabije. Nemá rád, ten jeho tón s akým ho vyslovuje.

„Nebol si schopný, to nájsť za desať rokov?“

„Ty trčíš dole vyše dvoch tisícok, a nevieš si to nájsť!“ oborí sa na neho Daimon, na čo sa na tvári jeho spoločníka objaví úsmev.

„...ale vieš, mne je to ukradnuté vlastne, robím to pre svoje potešenie. Chcem to od teba. Osobne mi je to na nič. Mohol by som to získať kedy chcem. Ale ja to chcem od teba, pretože si mi to dlžný.“

Už aby prestal hovoriť. Dosť jedu pošíril po celom svete. Daimon si znova povzdychne, akoby mu to malo uľaviť od situácie. Pravda bola taká, že sa začal cítiť ešte horšie. Nuž, čo.... teraz ho buď zabije a pôjde do pekla, alebo pôjde do pekla i tak a živý. Čo by bola tá lepšie možnosť.

„Rád za tebou chodím Daimon... pretože sme priatelia... a tvoja láska voči mne, ma povznáša.“

To sa bude teraz oháňal láskou navždy. Bol hlúpy, keď to prehlásil a sám seba tak zvrhol dole z neba. Všetko kvôli tomuto...

„Ale no tak... nemáš dôvod ma nenávidieť. Urobil si to z vlastnej vôle. A skôr, než by si bol zahynul v pekle, alebo na zemi ako padlý, som ti zachránil život.“

„Spravil si zo mňa upíra...“ poklepe prstami po kolena Daimon s výrazom typu, ešte dlho budeš o tom hovoriť?

„Stále ťa milujem Daimon... len si... akoby som to povedal... nedá sa ti veriť alebo čo...“

„A tebe sa už len dá... si poskladaný zo lží...“ on sa mu bude smiať áno? On sa tomu bude smiať. Vážne, nie je normálny, ak niekedy vôbec bol. Uvedomil si to už toľko krát a neexistuje aby si to neuvedomoval na novo vždy keď za ním príde. Bolo to pred desiatimi rokmi, čo bol u neho naposledy.

„Ale keď dám slovo, tak ho i dodržím... nie som tak zlý, čo povieš?“

„Len manipulant. Klamár a všivák.“

„To sa ma dotklo Daimon....“

Daimon vzal z postele vankúš a hodil ho po ňom.

„Robí ti dobre dookola opakovať moje meno?“

„Páči sa mi...“ sadne si na stolček pri klavíri.

„...ale mne nie!“

„Tým lepšie...“ aký len veľký rozdiel bol medzi nimi. Daimon za krátky čas začal strácať nervy. Jeho hlas sa stupňoval. Znova sa s ním diabol hral. Nenechával ho chladným a držal ho na vážkach. Odbiehal od témy a hovoril celkom o niečom inom, čo sa veci netýkalo. Tak či tak, toto všetko použije proti nemu. Preto nemá rád viesť s ním také dlhé rozhovory.

„Lucifer! Lucifer! Lucifer!“ zazúri Daimon a hodí po ňom ďalší vankúš. A však ním to ani nepohne, len otvorí klavír a jemne prejde prstami po klavíri. Daimon sa šialene rozosmeje až padne na matrac.

„Kto to kedy videl... bože môj... Satan hrá na klavíri...“ zakryje si v ošiale pološialenstva a nechápania predlaktím oči.

„Mám rád ten zvuk...“ vytvorí akúsi melódiu spod prstov, pri čom pohliadne na noty pohodené na klavíri.

„Prosím, povedz mi proste čo so mnou bude... nenaťahuj to...“

„Nebuď netrpezlivý... času dosť. Čakal som desať rokov, tak si počkáme hádam ešte pár minút, hodín...“ znova priloží prsty na klávesy a začne hrať. Daimon zamrnčí. Takto ho naťahovať. Hotové mučenie, v čom je jeho pán majster. Zabil by všetko čo sa mu nepáči. Len on môže byť ten najkrajší, vyvolený a úžasný. Len on dokáže všetko a nikto iný na svete. Len on robí pokroky v ľudstve a ne boh. Len on môže za všetko čo sa stalo s ľuďmi, to dobré i zlé, nie Pán. Keby mohol tak za tú jeho aroganciu a pýchu, za ktorú bol vykopnutý z neba, mu vrazí do zadku celý krucifix a pekne dole hlavou.

„Začínam pochybovať o tom, že dokážeš urobiť čokoľvek z toho, čo chcem... Daimon.“ Ozve sa zvučným, zvonivým a pri tom príjemným hlasom od klavíra.

„Ja viem, sklamal som ťa... kľudne si ma mohol uvrhnúť do jamy... a pri tom si prejavil svoju ľútosť... dám prepísať Bibliu, spokojný?“

Tóny však neustávali a izbou sa rozohrala neznáma skladba. Daimona ani nezaujímalo čo to hrá. Do toho mu trieskali blesky a vyhrával vietor. Dokonalá ceremónia pre príchod diabla. Toto vystúpenie ho však začínalo mrzieť. Keby sa nepoznali celé tie stáročia a tisícročia, bol by zalezený pod posteľou a držal hubu. Rešpekt je rešpekt. Ale nekonečné roky poznania robia svoje. Vážne neuveriteľný pohľad. Vidieť padlého archanjela ako hrá na niečom čo je krásne. Ľudia si často všetko pletú a pripisujú noc, a všetko temné len diablovi. Ale keby vedeli ako sa mýlia. Luciferovi pripisujú podobu Satana, čo je nejaké rohaté, okrídlené monštrum. Ale on je tak krásny. Tak nádherný ako za svojho pobytu v nebi. Nádherná bytosť, ktorá dokázala skaziť toľko sŕdc. Vzala so sebou toľko anjelov, ktorý sa zmenili na démonov. Ani nevie prečo ho miluje... či pre jeho krásu alebo charakter šialeného deštruktora, ktorý zároveň buduje na svoj obraz. A on mu tu teraz hrá... Lucifer mu hrá doma na piane. Čoho sa to len dožil?

„Prečo si nešiel za hudobníka?“

„Pretože otec chcel aby som bol diablom.“ Daimon pozdvihne obočie. Že čo chcel? Nikdy o tomto nehovoril. Ani po tých tisíckach rokoch, čo ho vyhnal boh z neba a Michael ho porazil v boji, o tom ani necekol. Dôvody boli jasné. Vzbura, pýcha, klamstvo... proste všetky dnešné smrteľné hriechy. Dalo by sa nazvať, že cudzoložstvo spáchali spoločne. Ah, a ešte rovnaké pohlavie, no aké svinstvo to len urobili.

Hriechy našich otcov, nesieme my... tak sa zdá, akoby Lucifer bol náš otec a nie Pán. Toto zaváňa rúhaním a klamstvom. Presne o to mu ide. Jeho výzor neviniatka, najkrajšieho anjelika akého nebo splodilo, dokáže jednoducho oklamať. Má to v sebe. Stvoril to. Lucifera neoklamete... nikdy a nikto ho neoklame. A pretože boh klamať nechce, nie že nevie, ale zapudil klamstvo aj so svojou temnou stránkou, nedokáže sa vzoprieť Luciferovemu klamstvu, len ho odhaliť.

A ja blázon som sa zamiloval... do schránky bez duše... keby ste len vedeli, aký bol predtým... aký len bol...

„...prosím... Lucifer...“ ozval sa potichu Daimon. Nevládal to bremeno už znášať. Ťahať ho a mučiť. Robilo mu to vari dobre? Po akej dobe, kedy začal toto praktizovať? Mučenie a peklo? Nikdy predsa neprestal šíriť svetlo. Len tie omylné chyby, tie omyly, za ktoré musí pykať. Boh mu vzal svetlo, vzal mu všetko, vypudil ho z neba ako špinavého psa. Ako ničotu. A predsa Lucifer, najmúdrejší vedel, že ľudia budú sklamanie, že budú ničiť. Boh ľuďom odpustil toľko krát, za ich rúhanie, vždy im dal šancu, novú a novú... tak moc ich miloval. Vari to ho nahnevalo? Prečo nedal šancu Luciferovi? Prečo ho neočistil, keď mu bol najbližší zo všetkých? Prečo ľuďom dal toľko šancí? Pretože stvoril Lucifera perfektným? Tak ako to, že jeho perfektnosť, sa prevrátila na ruby? Možno byť perfektným, znamená milovať i nenávidieť. Hrešiť i prosiť o odpustenie. Mať úplne všetko čo boh zapudil. Že boh zapudil zlo a temnotu zo seba. Stal sa vari neperfektnou bytosťou?

„...mňa prosiť nemusíš... je to tvoja vec...“

„...no tak, povedz mi, čo chceš so mnou robiť!“ doháňalo ho to k zúfalstvu. Tak moc chcel počuť jeho konečný rozsudok, jeho slová. Čo s ním? Čo sa len bude s ním diať?

„Hovoril si niekedy teraz s Urielom, že áno?“ Daimonove zorničky sa stiahli ako pri prudkom svetle. Srdce sa mu rozbúšilo a jeho vnútro sa začalo scvrkávať ešte viac, navzdory tomu, že už bolo také malé, že nešlo hlbšie.

„...nie.“ komu sa snažím klamať? Pre boha živého?! Komu?

„...Daimon, Daimon...“ tóny zanikli v búrke. Už viac žiadny tón z klavíra nevyšiel. Lucifer z neho stiahol prsty.

„...chceš ma zradiť...“

„NIE!“ zvolal po ňom priamo a bez rozmyslu.

Bol by som vari schopný zradiť teba? Ja? Teba Lucifer? Milujem ťa... na vzdory všetkému čo sa stalo. Čo si zo mňa spravil, mávnutím ruky, pohryzením. Dostala sa do mňa tvoj smäd po krvi. Tvoje vykúpenie po hriechoch. To sme my, upíry. Tvoja preliata krv v nebi. Stvoril si nás ako svoj nástroj odplaty hriechu. Platíme za teba. Vykupujeme tvoju hriešnosť a hriech ktorý z teba ide svojou krvou a krvou iných. Je len tvoja... tvoja...

„Daimon! Vieš, čo sa stane, ak ma zradíš?“

„...zabiješ ma?“

„Ale vôbec nie môj milovaný...“ postaví sa od piana. Prejde ten kúsok k posteli, kde sedí ako kôpka nešťastia a ľútosti Daimon.

„Viem, že je ti to ľúto. Ponechal som vám ľútosť, aby ste cítili ako som trpel... a nie je to ani zlomok z mojej bolesti Daimon. Ani ten maličký zlomok, ktorým sa snažíš niečo vynásobiť aby si dostal väčšie číslo... stále násobiť nulou...“ podá mu ruku, na ktorú Daimon uprie zrak. Rovnako čistá a jemná pokožka.

„...keď boh môže rozsievať svoju lásku a robí vás šťastnými, tak ja, môžem rozsievať svoju bolesť a robiť vás smutnými...“

Keby si vedel, ako ťa nenávidím...
Keby si len tušil ako ťa nekonečne milujem...
Ako ťa potrebujem...

~*~

„Chceš ma hodiť do mora a utopiť?“ pohliadol na Lucifera, keď ho vytiahol vonku do zúriacej búrky. Vlny narážali do skál a zaplavovali pobrežie.

„Vari by ťa to zabilo?“

„Asi nie...“

Vytrhal by som im krídla... tým posluhovačom... všetkých by som ich zničil!
„Tak čo s tým urobíme Daimon hm?“

„...dostávame sa k veci... trvalo nám to hodinu a pätnásť minút.“

„Neteší ťa moja návšteva?“

„Ale čo by... samozrejme... vždy ma prekvapí ako sa dostaneš hore... jednoducho.“

Daimon sa díval do zeme, i keď toho moc vidieť nebolo. Vedel čo robí, a čo to všetko bude stáť. Kráčať po slnku. Lucifer mu umožnil kráčať po slnku, i keď on sám na slnko nechce. Kto vie, možno to bolo tým, že stratil svoj lesk a schopnosť nosiť svetlo. Šíriť lásku a radosť. Šíril paniku a strach. Odplácal sa ľuďom za to, že kvôli ním padol do zabudnutia. Spyšnel a bol si toho vedomí. A vari nemohol byť pyšný? Byť viac ako ľudia, ktorí sa nedokázali ničomu ubrániť? Prečo ich teda boh spravil tak slabými? Neveriacimi.

„...nadišiel čas Daimon. Podľa Lukášovho evanjelia, ľudia sú slepí, hluchí, nemí... necítia... nevedia čo znamená veriť a milovať stvoriteľa. Pretože to ich kresťanstvo a náboženstvo je ako rakovina. Zabíja ich samých. Ťažia z neho len a len pre seba. Nie pre boha. Toto je moja náhražka Damian? Títo majú šíriť a udržovať božie svetlo a lásku vo svete... to ma otec pekne potupil.“

~*~

„Čo mám teda spraviť?“ opýtal sa Damien. Všetko na nich bolo mokré. Do poslednej nitky. Po očku sledoval zlatavé vlasy, ktoré boli zopnuté a prehodené cez rameno, ako sa na boku lepili Luciferovi na tvár. Tá dokonalá a najkrajšia tvár v celom Kráľovstve, teraz vybledla a stal sa z nej tieň.

„Chcel som ho len ochrániť, pred jeho zlyhaním. Stvoril ma dokonalého a sám nebol dokonalý. Chcel som ho ochrániť pred sklamaním ľudí. A toto mám za to Daimon...“

„...chceš rozpútať apokalypsu?“

„...a prečo nie? spravím zo všetkých upírov, a všetci sa budú mojim pokáním. Budú prosiť o odpustenie. Budú žobrať aby ich pán zbavil hriechu. Konečne docielim svojho.“

„neverím, že ti stále ide len o Jeho dobro.“

„som hold dobrý. Klamár, a slizký had, ale v jadru som dobrý a on to vie.“

~*~

Noc sa míňala, ale vďaka búrkovým mračnám, prichádzalo slnko neskoro. Daimon sedel na schodoch od svojho domu a díval sa na neskorý svit. Prišlo mu, akoby celú noc sníval. Akoby bol jeho diabol len sen. Možno k nemu vstupuje cez sen. Nedokázal si však predstaviť rozsah tých slov, ktoré mu Lucifer pravil. Nedokázal sa do nich vtesnať. Boli väčšie než on sám, než ktokoľvek by ich dokázal stráviť. Bol na všetko prikrátky. Nedokázal mu vyhovieť v tom, čo chcel. A chcel, túžil po tom. Pretože ľudstvo sa skazilo samostatne, už nezávisle od diabla. Lucifer už nemusel robiť celkom nič. Len sa dívať ako upadá to, čo boh stvoril. Dával mu tak dôkaz, že mal pravdu, a vždy ju mať bude. Nedokážu odolávať. Jeho výtvor je chybný a nezaslúži si existovať.

Pohliadol do pohára v ktorom sa leskla v prvých lúčoch krv. Pije vlastné pokánie? Týmto sa vykupuje z hriechov? To akože až umrie, skončí v nebi? Čo je to za hlúposť o ktorej Lucifer hovoril? skrz krv blížneho svojho sa ja vykúpim. Daimon sa usmial. Všetko bolo tak jasné a jednoducho zrazu. Bol nástrojom. Všetci boli Luciferovým nástrojom ako sa vykúpiť z pekla. Stačilo ich spasiť, obetovať sa pre nich. Usmial sa na čo vypil ostatok krvi. Nedokázal v sebe zadržať smiech, ktorý sa prerástol do šialeného. Toto je upír. Je obyčajný nástroj Lucifera, aby dosiahol svoje vyššie ciele. Vysáva ľuďom krv a skrz ňu, berie na seba hriechy. A človek, poputuje do neba. Mohol spraviť akékoľvek svinstvá, ale umrel násilne a diablovou rukou, skončil v nebi...

„Milujem ťa viac a viac...“ postaví sa zo schodov, pri čom položí pohár na zábradlie a vydá sa po chodníku k moru.

Bolí ma, že si ma opustil... že som kvôli tebe padol z neba. Spálil svoje krídla pre tvoju lásku, ktorú si mi nikdy neopätoval. Všetko to boli klamstvá. Spravil si zo mňa svoj nástroj, využil si ma... pretože ty nedokážeš milovať nikoho iného než Jeho. Nikdy si nedokázal... vždy si nám všetkým klamal... všetkým...
Lucifer... ty ľudský spasiteľ samého seba. Znova máš svoju pýchu, ktorá nikdy neumrie. Svoj egoizmus, len ja a ja... a nech robíš čokoľvek, stále je to málo... i keby si zničil celý svet, a my vypili poslednú kvapku krvi samým sebe a tak sa oslobodili od teba... nikdy v živote, sa nedostaneš späť do svetla božej milosti... už nikdy... a to je tá lož, v ktorej sám žiješ... nádej, ktorú ti boh uchoval v srdci, aby ťa ešte viac potupil...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu