Smejem sa a hojdám sa. Majú tu pekné stoličky. Hojdám sa hore dole a pozerám na červené a biele políčka predo mnou. Ušiel som im zo stola na kobyle. Veľká, čierna kobyla. Thomas S. sa mi zase smeje a poukazuje na to, že som blázon. Ale on chodí na záchod! On chodí na záchod. Na čo by tam kto normálny chodil?
A ja som dobrý. Dávajú mi lentilky, za to že som dobrý. Dvojfarebné. bielu a zelenú. Sú horké, ale sľubujú, že čím lepšie sa budem chovať, tým budú sladšie. Stále sú rovnaké, asi sa nechovám tak dobre. Ale ona je tu stále. Tak voňavá, a fľakatá. Kvapká a zlieva sa, i keď sa neleje. Milujem ju. Farbí a nedá sa vyprať. Mám ju rád na ženských zadkoch. Mám ju rád na bielych košeliach a tričkách. Utieram ju bielymi tričkami futbalistov.
Včera večer zase na mňa kričali. Vraj ma šľahne. Moje srdce bilo trojnásobne. Ja som sa smial. Bol som šťastný, lebo všade zase bola tá červená krv. Musím sa veľmi silno smiať.
Dnes prišiel divný muž. Bol celý v zelenom a vzal ma za ruku. Postavil som sa, a nechal sa ním odviesť. Vzal ma do auta vonku a šli sme spolu kus krajiny preč. Díval som sa na šedú a príležitostnú červenú. Muž vedľa mňa len sedel. V zelenom plášti a čiapke na kúpanie. Asi sa veľmi ponáhľal.
Vystúpili sme pri červenom kríži. Bol tak krásny, že som si ho chcel vziať do auta, ale ten zelený mi povedal, že je priveľký a že vnútri dostanem menší. Bola to veľká biela budova s poschodiami. Vnútri boli samé biele steny a na stenách podivné mapky. Možno tu majú poklad. Na výťahu cinkla červená a vošli sme dovnútra.
Šli sme pár poschodí dole. Zastavili sme pred veľkými bielymi dvojkrídlovými dverami. Len som mlčal a díval sa na jeho chrbát pokiaľ ma nezaviedol na miesto. Veľká miestnosť so stolmi. Bolo ich asi nekonečno. Veľké nekonečno stolov na ktorom boli biele prikrývky. Spod nich trčali len palce na nohách a štítky. Bolo to vtipné. Ako tá nemecká hra einz, zwei, drei... tipuj a vyhráš autobus. Zajásal som a zelený sa na mňa otočil. Priviedol ma k prvému stolu a odkryl prikrývku. Povedal som, že človeka nechcem. Že chcem autobus.
Postupne odkryl nekonečno tých prikrývok. Ale všade boli len ľudia. Ženy, muži. Rozčúlil som sa, že nechcem ľudí, ale ten prašivý autobus. Nakoniec podišiel ku mne a povedal:
"Vám nestačil ten autobus ktorý ste šoféroval, keď ste uniesol nekonečno ľudí, ktorých ste za živa pitval a potom žral ich vnútornosti ako mrciny?"
Urazil som sa.
"Ja chcem autobus!"
V dnešnej dobe proste nedostanete čo chcete.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
lubobs
24. 5.mája 2011 19:31
Ja sa celkom bavím na týchto tvojich psychoblogoch ..len pokiaľ sa odpútam od reality...ale! To ako si vieš dobre predstavovať tie vnútorné myšlienkové pochody!
6
7
co to bolo psycho a uplne dobre! :o
cely cas som nevedela co docerta sa deja az na koniec take prekvapco.
Fakt dokonale!
cely cas som nevedela co docerta sa deja az na koniec take prekvapco.
Fakt dokonale!
Napíš svoj komentár