rád hádžeš ľuďoch listy vo dverách,
prievan pôsobíš mávnutím ruky svojej,
no hrdosti nikdy nedotkneš sa mojej
S polnočnou hodinou po schodoch kráčaš,
vedľa rozbitých slov, ktoré si rád v slzách máčaš,
buchotom a krikom na mňa mávaš,
to snáď sa skutočne nikdy nevzdáš?
S lunou ktorá sa objavila,
strelil si prvú labuť, ktorá sa zjavila,
na nebi ako biela víla plávala,
stačilo natiahnuť ruky aby ti patrila,
S krvavými rukami stále hlbšie si rezal,
pokiaľ si sa svojho srdca nevzdal,
s prievanom slov na perách,
znova a zase si sa objavil vo dverách
Ah, povedz mu, len mu povedz ako ti verili,
povedz ako ti svoj život do dlaní zverili,
a ty si trhal, búchal kričal
len aby si iných slová zamlčal
Ah, kde teraz si? kde sa skrývaš?
kde tvoja malá čierna duša odpočíva?
kde si ukryl svoje slová, tajomstvá, kde ich skrývaš?
prečo sa zdá tvoja podstata tak ničivá?
Už nie viac topiť v slzách slová
už nie viac v srdciach máčať ruky
len položiť hlávku, nech je každá noc snová,
nech sa objavia v slzách ľalií puky
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár