Hrával na klavíri. Počúvala jeho hru len keď pršalo. Jedine vtedy dokázal byť doma. Sedel a stláčal klávesy. Neprehovoril ani jediné slovo. V noci sedával pred oknom a díval sa na svoj obraz v tmavom okne. V ruke prázdny pohár. Po skle tri kvapky červeného vína. Kĺzali k jeho prstom. Kruh ktorý zväzoval jeho život lžou. Zdal sa byť prázdny a mlčal. Lož ktorá sa nedokázala už viac ustrážiť. Tajomstvá, ktoré už neboli priamim dôkazom jeho tajomnosti. Bolesť, ktorú nedokázalo ustrážiť srdce, prepustili oči.
V noci spávala sama. Hľadela na prázdne saténové miesto vedľa seba. Túžia rozobrať jeho vlákna. Chladnú dokonalosť a lesklosť, ktorá sa nikdy nepokrčí a nikdy sa zle nepozrie. Rozmotávala vlákna závesov. Uložené spomienky v nich spriadala do jedného veľkého nostalgického sna. Stával sa jej skutočnosťou. Otázkou, ktorú pochovala. Začínala mať odpovede na všetky trápenia jej života.
Zdvíhal sa vždy pomaly. Jeho posadnutá krása a ticho zanikalo v dunení. Tieň nočného domu s kamennými múrami. Podzemným výťahom na slobodu. Keď zavrela tunel, opojil elektrinu. Nemohla sa viac dívať na podivné zlaté odlesky saténu. Keď zatiahla všetky okná, díval sa do sklenenej tabule stola. Kruh bol nekonečnou špinavou náplasťou na rozbitý život samoty. Vnútri krivého obrazu človeka, strihal kúsky na menšie aby pokrivenie tak nebolelo.
Bolestiví a špinavý. Za peniaze, zločin a krv. Nechal to spáliť.
Krutá a pálivá, nechala spáliť jeho zločiny.
Nikdy by sa nepoučila, nechala spáliť zločiny.
Všetko horí a horí.
Volal sa neznámy. Nevedela jeho meno. Dávno mu prestala mávať na autobusovej zástavke. Spálená fotka ktorá stávala na trojke už mala zahnednutý obsah. Nevýrazný, šedý, splynutý s asfaltom. Bola poplašená. Nadávala na jeho nezáujem. Ostal stáť na mieste. Jeho telo sa chvelo pod čiernou látkou.
Pracoval v osemnástke. Volala sa Lagúna. Od rána do noci. Utieral poháre. Skladal odlesky farebného skla na miesto. Každý deň otieral prach a ostatky životov po ľudstve. Na stole v rohu sedával starý muž. Rozlieval alkohol po okolí. Svojimi malými, drobnými a starými rukami. Utieral po ňom ostatky dva, tri, päť, sto krát za noc. Prevracal poháre a otieral dokonalé sklo. Stieral dôkazy o prítomnosti.
Sedávala v rohu a sledovala farebné fľaše. Svojim zeleným pohľadom sa snažila upútať jeho pozornosť. Aby si nalial z jej zeleného pôžitku: Vždy keď sa prestala dívať, on pokračoval v práci. Vždy, keď sa dívala, on pokračoval v práci. Jej šepot nezmyslov a preklínaia začal ničiť jej pýchu. Slová ktoré nestačili a nedokázali byť ani využité.
Ostal stáť na trojke. Autobus ho nevzal. Plná ľudská konzerva sa pohla do temného mesta. Po kope boli ľudia ešte osamelejší. Ráno ho už nestretla. Splynul s asfaltom. Jeho slabý tieň ostal obkreslený bielou kriedou.
Utrápená a vinná. Snažila sa svoj strach spáliť. Nechať ho horieť a páliť.
Krutá pravda, nikdy sa nepoučila. Zviazaný jazyk, prázdna hlava a slová. Všetko spáliť.
Všetko horí a horí.
Nebola hlúpa. Len slabá. Dívala sa na detské obrázky nad hlavou vo svojom karmínovom mori kvetov. Hviezdy ktoré svietili v bielom betóne. Pýtala sa samej seba, prečo ju matka nemiluje. Knihy sa kopili a jej príbehy sa sypali na steny. Otáčala sa na boky a stále sa pýtala. Zvierajúc chudými prstami plachtu. Slzy zmyli farbu jej sveta.
Hrávala svoje hry. Milovala svoje hry. Obracala esá a žolíky. Nemala šťastie v živote. Nevládala ťahať jeho ťarchu na ramenách. Dieťa z nerožvánosti bola jej životná nálepka. Krútila hlavou a ťahala do seba cigarety. Priatelia boli vždy na to aby minuli jej príspevky. Na šporáku vždy stála studená polievka pokiaľ nezačala páchnuť.
Tenké prsty rátali rebrá. Boli ako rebríkom do jej srdca. Matka ich nikdy nevidela. Tak isto ako nikdy nevidela hĺbku jej srdca. Dobrotu a strach ktorý mala. Ukrývala tvár aby ju nevidela. Nevychádzala z izby pokiaľ nezačala byť podozrivá.
Jej dieťa bolo nálepkou zlej matky. Jej hlúposť v mladom veku ako kotva ktorá sa odtrhla. Nemocničná lávka bola biela. Karmínová stena zmizla. Slzy ďalej stierali svetlá a farby sveta. Keď trpí matka, dieťa zmýva všetko. Utrápený pohľad bol už zbytočný. Láska sa nedala vyjadriť plameňom vo váze pre umierajúceho.
Bolesť a strach. Všetky svoje sny a romány. Pálila a nechávala zhorieť.
Lásku a rodinný pokoj. Chcela a mala no nedokázala to použiť. Nechala to zhorieť a horieť.
Všetko spálila.
Chcel byť sám. Prehnaný záujem nebol na mieste. Chlapec s čiernou dušou ako si hovoril. Chcel strieľať chcel zabiť každý z tých pohľadov. Prečo by malo byť zločinom myslieť. Dostával peniaze. Nemal domov. Len sa hrával na silného v ulici vysokých stebiel, ktoré nechceli padať a ničiť. Boli to veľké ruky, ktoré mastili. Ktoré sa ho chytali. Nikto na blízku by sa nezastavil. Nikto by ho neobránil.
Dážď zmýval stopy po ľudskej zámke. Po civilizácii. Chcel sa schovať a drieť krv kým nevytečie biela. Zo poznámky o milosti a kráse sa zvieralo srdce. Jazvy bývali často len na tele. Duša umierala. V meste večného dažďa sa ukrýval a ďalej dral a dral krv.
Chválil sa, že mu pomôže. Že jeho peniaze spasia svet. Ukazoval mu ružové okuliare v ráme od snov. Ostal však len pod stolom. Ako zmoknutý pes ktorého pán nestihol zmlátiť. Smradom šíriaca sa lož peňazí a moci. Láska ktorá sa dala kúpiť pre ublíženého chlapca bez duše. Nemilovať a zbožňovať, pretože ruka hladila a dávala jesť. Pes ktorý bol zahrnutý všetkým ľudským pozlátkom však stále ostane len psom.
Jeho peniaze, jeho rozum, jeho úsmev. Všetko to spálil a pálil.
Jeho lži, jeho kosti a krv, bublali a miešali sa, nechal ho zhorieť a spáliť.
Pozlátko roztopil, zapálená výčitka a dôvera, všetko to spálil.
Všetko spálil.
Sedávala často na posteli. Dívala sa von oknom na vrchole oproti. Okolo nej nepokoj a nevraživosť. Nemohla počúvať jediného slova. Roky ubiehali a nechávali svoje následky. Nemohla páliť ako oni. Nemohla sa smiať na malom šťastí, ktoré sa okolo nej rozprestrelo. Bolesť už nemala žiadny zmysel. Hnev bol obrana proti všetkým.
Písala a nečítala. Len písala nechávala príbeh kolovať. Ako rada by nakoniec všetko spálila a nechala to horieť. Dívala sa dole do tmavej ulice. Videla osudy. Videla životy. Chlapcov ktorí stáli na zástavke a kričali za dievčatami. Zlomených ľudí, ktorí vychádzali z barov. Ohováračov, ktorý nikdy nehľadeli do prázdneho taniera. Sudcov ktorí sa snažili svoje komplexy riešiť na biednych ľuďoch. Potopiť úbohého človeka.
A znova nechávala všetky ich trápenia zhorieť. Upáliť ich smútky na papieri. Podvedome nevediac, že každá myšlienka na zlomeného je náplasťou na svedomie ľudskej kreatúry a skazenosti.
Nechala ich horieť. Nech zhoria. A ostatní nech cítia spálené mäso a krv.
Nechala ich kričať a prosiť. Nechala ich horieť a horieť v ich špinavých domovoch. V uliciach kanalizácii a peňazí.
Nechala ich horieť v ich falošných modlách a vierach.
Pila ich hriechy a špinu. Špinu ľudskej jedinečnosti v krvi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár