Ak som chorá alebo potrebujem navštíviť výplach žalúdka po večernom žúre,zavolám,objednám sa a šup na autobus,lenže čo by to bol za svet keby sa mi do cesty nestavali prekážky,sťa múr ktorý obklopoval bájnu Tróju pred Sparťanmi.
Neexistuje nič horšie ako plná čakáreň dychtivých,ponáhľajúcich sa beštií,ktoré svojimi hnátami odhodia aj mŕtvolu v prípade potreby,tlačia sa na prestretý stôl v ordinácii a spoločne pohlcujú tak vzácny vzduch v čakárni...
Sedím tu už 2 a pol hodiny,čakám ako (r)vezeň na amnestiu, ktorá bohužiaľ neprichádza,dozorcovia sa mi smejú do očí a chvastajú sa v myšlienkach na ich úžasný plán ako ma opäť raz slušne osrať,či naplno vyhladiť a vysedieť to,čo si kedysi hovorilo zadok...
"Nefungujú nám počítače,na druhom poschodí nejde CT,vypadla sieť",takéto veci nech vravia tým starým fúriam,ktoré im to zbaštia aj s navyjakom. Ale ja viem, že sa vzadu pani doktorka rozplýva nad rannou čerstvou kávičkou s príchuťou magazínu EVA...
Je síce pravda že odpočinok je liekom pre ducha a telo,ale relax si predsa len predstavujem o niečo rozdielnejšie. Dúfam, že sa odtiaľto dostanem bez ujmy na rozume a keď si predstavím ten pocit krátko potom ako opustím túto celu modernej medicíny, sa mi až chce plakať od vzrušenia a nedočkavosti...
Ubehla ďalšia pol hodina,blíži sa obedná prestávka a s ňou aj koniec povrazu za ktorý ťahá moja trpezlivosť. Staviam sa pred dôležitú bránu, ktorá mi umožní zbaviť sa tejto nepohodlnej povinnosti, prostým odchodom, no musím vytrvať. Vytrvať tak isto ako 300 Sparťanských vojakov, ktorí sa snažili brániť svoju krajinu pred obávaným Xerxesom...
Kebyže mám aspoň krížovky, aboo pohodlnejšiu stoličku, ale ako vraví moja mama: "Keby bolo keby, tak by aj z Dzurindu urobili prezidenta".
Som žena silnej, oceľovej vôle a preto si vykladám nohy na sedačku, vyzerám ako mladý indián z kmeňa inčučun.
Dvere sa otvorili, ozval sa ten „krásny“ podmanivý hlasok sestričky a vyzvala ma dnu..HURA
to bol moj prvý príspevok...dúfam, že ma teta múza nenechá napokoji a bude stále obťažovať... Dovid(r)enia
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
elwinko
20. 3.marca 2008 23:45
Mne sa to páčilo.. Ale to je bežné na Slovensku také čakanie..a keď Ťa ešte nevybavia.. toje radosti..
Napíš svoj komentár