Pomaly som otvorila oči. "Fú, bol to len sen." Vydýchla som si a znova sa rozhliadla po izbe. Potom som si všimla že sa od dverí až ku mojej posteli tiahnu zablatené stopy od topánok a hneď na to som zbadala menšiu kopu blata. Prizrela som sa bližšie a zistila som že sú to moje nové tenisky. Odrazu som na krku pocítila ostrú bolesť. Inštinktívne som sa chytila miesta odkiaľ bolesť prichádzala. Pod prstami som nahmatala malé hrbolčeky. Prestrašená som sa rozbehla k zrkadlu. "Áááááááá!" vykríkla som. Točo som v tej chvíli videla v zrkadle sa dalo opísať, ako najhoršia nočná mora. Tam kde by som mala mať svoj odraz ja, sa odrážala veľká skriňa ktorá stála za mnou. "Ja som mŕtva?! Dokelu čo sa to deje?!" pozrela som sa na postel či tam náhodou neuvidím svoje telo, ako to dávajú v niektorých nezmyselných seriáloch. Na moje potešenie, tam neležalo. Tak som zmenila taktiku a vybrala som sa do izby môjho brata. "Keď som neviditeľná, aspoň ho trochu nastraším." Pomyslela som si, aby som odohnala tie pochmúrne myšlienky. Pomaly som otvorila dvere tak, aby vydali ten nepríjemný vŕzgavý zvuk, ktorý bol typický pre bratovu izbu. Vkročila som dnu a brat začal kričať:" Vypadni z mojej izby! Fúj ty choroba!" ,,Čo, ty ma vidíš?" spýtala som sa ho neveriacky. "No ta ne! Som normálne, že slepý! VYPADNIII!!" ,, Čo tu fotíš porno že ti tu tak vadí moja prítomnosť?" začala som si ho doberať. ,,To by mi ani tak nevadilo, skôr mi vadí že vyzeráš ako keby si mala o hodinu zomrieť! A prišla si ma nakaziť tou tvojou posmrtnou chorobou. Videla si sa už v zrkadle?" Pomaly som sa chytila tváre a v ruke mi ostal kôsok zaschnutej hliny. ,, Tá pleťová maska je hnusná a fakt smrdí! Tak vypadni lebo ma mama zase donúti vyvetrať si izbu!"povedal úmyselne do mňa vrazil a treskom zabuchol dvere. Tak som vošla do kúpelni a dokladne som sa vykúpala, obliekla čisté veci a šla dole na raňajky. Len čo som vošla všetky pohľady v izbe sa upriamili na mňa. Cítila som sa akoby som tam stála úplne nahá. Pokúsila som sa o úsmev, podľa mňa dosť nevidarený, ale všetci v tom momente vydýchli od nadšenia. Nikto sa nezmohol na slovo. Asi po minúte bezcieľného a pre mňa dosť trápneho zízania sa ozval môj brat. Jeho hlas bol čudný ako zhypnitizovaný a pohľad bol takisto taký zvláštny :,, Povedz čo si praješ a hňeď ti to splníme!"

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
nicolemaryon  11. 8. 2010 22:59
super
Napíš svoj komentár