Rýchlo sa odkryla a jej chvejúce sa telo opustilo teplé lôžko postele. Keď odhrnula modré závesy, jej bosé nôžky vstúpili na chladnú podlahu balkóna. Bola tam sama, tak ako každú noc. Odrazu ju objal chladný nočný vzduch. Obvykle to bol jej najmilší spoločník, no dnes bol obzvlášť mrazivý. Aspoň že ju po tvári pohladil striebristý mesačný svit, ktorý sa k nej predieral pomedzi hustú hmlu. Bol spln. Zrazu začal fúkať ostrý vietor, ktorý sa 16-ročnej Marte čoraz viac a viac zarezával do kože. Jej dlhé hnedé vlasy sa v ňom skrúcali a bičovali jej tvár ako malé vŕbové prútiky. Spustil sa dážď. Marta sa v týchto dňoch necítila najlepšie a dážď bol to posledné, čo potrebovala. Vždy, keď videla ako malé kvapky s šumotom dopadajú na zem, zosmutnela. Jednoducho si zakaždým spomenula na to najhoršie. Tak ako teraz...
16 rokov žila iba v pretvárke. Všetci okolo nej, všetci, ktorých mala rada, všetci ju klamali. Asi pred mesiacom sa totiž dozvedela, že je adoptovaná. Jej rodičia neboli jej rodičia, starí rodičia boli cudzí, brat sa stal iba chlapcom, s ktorým vyrastala a ostatná rodina boli lem zatúlaní cudzinci. Navyše prišla na strednú školu, kde bolo pre ňu všetko nové. Profesori strašili a vyvíjali nátlak. Každý deň bola v triede s dievčaťom, ktoré bolo kedysi jej najlepšou priateľkou. Deň čo deň pripomínalo Marte hriechy z minulosti. Pred štyrmi mesiacmi sa strašne pohádali. Aj keď sa neskôr udobrili, už to nikdy nebolo také ako predtým. To dievča na ňu úplne kašľalo. Nenávidelo ju a Martu to hrozne trápilo. Nevedela sa s tým zmieriť. Proste toho bolo na ňu veľa. Prešiel prvý týždeň školy a Marta stretla nového chalana. Bol super, ale jej doráňaná duša ho nedokázala milovať. A tak ju jednoducho opustil.
Našťastie tu bol ešte Vlado. Poznali sa dlho, ale až cez letné prázdniny sa z nich stali najlepší kamaráti. Nejednu noc spolu presedeli na lavičkách pred Martiným vchodom a len - tak sa rozprávali. Vlado sa jej vyžaloval a ona ho podržala. Postupne spoznávala malé kocky jeho života, až si z nich poskladala obrázok. Vtedy pochopila, že ho má rada. Aj ona sa mu začala zdôverovať. Vedeli o sebe všetko. No v jednu piatkovú noc to Vlado prehnal s alkoholom. Chcel sa prejsť po meste, a tak Martu okolo polnoci vytiahol z diskotéky. Keď už boli pred mostom, Marte sa rozviazali šnúrky. Pustila Vlada a zohla sa, aby si ich mohla zaviazať. Keď sa naspäť vyrovnala, Vlado stál v strede mostu a prekračoval zábradlie. ,,Vlado!“ kričala naňho, no jej vystrašený hlások prekričal šumiaci vodopád. Okamžite sa za ním rozbehla. Bol to jediné čo v živote mala a nemohla si dovoliť prísť oňho. Vlado sa pošmykol. A bol by spadol, lenže Marta ho chytila a tuho objala so slovami: ,,Vladko, toto mi už nikdy v živote nerob!“ ,,Ale Mati! Si moja super kamarátka! Najlepšia akú som kedy stretol! Ja by som predsa nikdy neurobil niečo, čo by ti ublížilo.“ povedal Vlado, keď ho dostala naspäť na most a oni mohli ďalej kráčať smerom k ceste. ,,Tak mi sľúb, že ma už nikdy takto nevystrašíš.“ kričala. Vtedy ju Vlado zastavil uprostred cesty, zadíval sa jej hlboko do očí a povedal: ,,Sľubujem ti to. Ja ťa nikdy neopustím. Nikdy!“ Pobozkal ju na studené líce a vzal si ju do náručia. Uľavilo sa jej. Potom jej do očí zasvietilo ostré svetlo. Obrovskou rýchlosťou sa na nich rútilo auto. Marta bola taká vydesená, že nedokázala ani len dýchať a už vôbec nie premýšľať. No Vlado ju odstrčil z cesty a ona pristála na studenej tráve posypanej večernou rosou. Auto zmizlo preč a na ceste zostal ležať iba Vlado. Keď k nemu Marta pribehla, videla vedľa neho kaluž krvi. Odrazu začal fúkať ostrý vietor a spustil sa dážď. Malé kvapky polievali Vladove nehybné telo. Mesiac prenikavo žiaril, bol totiž spln. Marta nevedela, čo má robiť. Len si ľahla na jeho hruď a bezútešne plakala. Keď dorazila sanitka, Vlada rýchlo naložili a oboch ich previezli do nemocnice. Na nemocničnej chodbe strávila do nitky premočená Marta množstvo hodín. Čakala tam, kým Vlada dooperujú. Chcela ísť za ním. Keď jej Vladovi rodičia vynadali a obvinili ju z tej nehody, Marta pocítila obrovský šok. Veď on položil svoj život za ňu! S nikým sa nedokázala rozprávať, nejedla, nepila, iba plakala a pohojdávala sa na stoličke v čakárni. Potom k nej prišiel lekár v bielom plášti, pichol jej upokojujúcu injekciu a ona zaspala. Prebudila sa na akejsi vysokej bielej posteli v malej izbičke. Okamžite vstala a otvorila dvere. Ocitla sa na chodbe, ktorú už dôverne poznala. Bola to nemocničná čakáreň. Sestričky, ktorá práve prechádzala okolo nej sa spýtala, kde leží Vlado. Sestrička ukázala na vedľajšie dvere. Marta ich s napätím otvorila. Izba jej poskytla nemilý obraz. Všade okolo len pípajúce prístroje s monitormi, z ktorých vychádzali rôzne hadičky. A všetky tie hadičky mali rovnaký koniec. Boli pozastrkované do úbohého nehybného tela mladého chalana, ktorý ležal na posteli. Bol to Vlado, prikrytý bielou nemocničnou prikrývkou. Do očí sa jej vtisli slzy. Okamžite sa k nemu rozbehla a sadla si na stoličku, ktorá bola blízko jeho postele. Opatrne ho chytila za ruku, pretože v nej mal napojené tie otrasné hadičky. Jeho tvár bola samá modrina, oko mal napuchnuté. ,,Vlado! Vlado, počuješ ma? Zlatíčko moje, preber sa! Prosím, si jediný, koho mám! Tak otvor už konečne oči. Vladko, prosím!“ šepkala mu. No Vlado sa ani nepohol. Chvíľu sa naňho len dívala, keď do izby vtrhol lekár. ,,Čo tu robíte? Sem je predsa vstup zakázaný! Okamžite opustite izbu!“ reval na ňu rozčúlený lekár. Marta sa naňho pozrela vystrašeným pohľadom a pokrútila hlavou. No lekár ju chytil za ruku a začal ťahať von. Odviedol ju naspäť do izby, v ktorej bola predtým. Do úst jej vložil nejaké tabletky a podal pohár vody. Marta síce bola vyľakaná a psychicky na dne, ale hlúpa teda rozhodne nebola. Nejaký drzý lekár ju predsa nebude len – tak napchávať tabletkami, akoby to boli obyčajné cukríky!!! Vodu šikovne prehltla a tabletky si uložila pod jazyk. Keď lekár odišiel, vypľula ich. Počkala niekoľko minút a zase šla k Vladovi. Ležal tam sám a opustený, nemohla ho predsa tak nechať! Sadla si k nemu a chytila ho za ruku. Pomaly pri ňom zaspala. Prebudila sa až vtedy, keď na svojej ruke pocítila slabý tlak. Pomaly otvorila oči a uvidela, ako Vladove studené prsty objímajú jej malú rúčku. V tej chvíli akoby sa znovu narodila. Bola taká šťastná... A potom Vlado pomaly otvoril oči, a keď ju uvidel, usmial sa tak krásne, ako nikdy. Vtedy sa jej v srdiečku zapálil ohienok života a v očiach mala iskričky šťastia. Jej najlepší kamoš je v poriadku. ,,Mati, si OK?“ horko – ťažko zašepkal. Marte to pripadalo strašne smiešne. On leží v posteli celý doráňaný a jej sa pýta či je OK??? Marta sa len zasmiala a objala ho. No on začal skuvíňať od toľkej bolesti. ,,Prepáč, úplne som zabudla. Ako sa cítiš? Ach, Vladko, som taká šťastná, že žiješ. Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi som sa o teba bála. Zachránil si mi život. Ja ... ďakujem ti.“ povedala mu napokon. No Vlado sa na ňu len mäkko zahľadel a povedal: ,,To nestojí za reč. Veď na to sú predsa priatelia. Urobím to veľmi rád aj nabudúce.“ A vtedy jej to došlo. Človek, ktorý pred ňou leží, nie je iba chalan, ktorého má rada, ale aj jedinečný človek, ktorý má rád ju. Z očí jej vyhŕkli slzy, pobozkala ho na líce a pošepla mu: ,,Ľúbim ťa!“ ,,Aj ja ťa strašne ľúbim!“ povedal jej a silno jej stisol ruku.
Možno si pomyslíte, že je to láska storočia. Nejaký ľúbostný románik. Lenže Marta a Vlado boli o inom. Oni boli o priateľstve. Ten úprimný cit, ktorý ich spájal bolo iba čisté priateľstvo. A oni to vedeli. Keď si teraz obaja povedala: ,,Ľúbim ťa!“, chápali to rovnako. Obaja vedeli, ako to ten druhý myslel. Ľúbili sa, ale ako kamaráti.
No potom začal Vlado akosi podozrivo rýchlo klipkať očami. Strašne ťažko dýchal. Marta sa zľakla, vybehla z izby a volala sestru. Keď sa vrátila, Vlado už nedýchal. Prístroje začali nenormálne pískať. Do izby sa odrazu prirútil lekár a odtrhol ju od Vlada. Po niekoľkých minútach oživovania ho sestrička prikryla bielou prikrývkou. Lekár začal diktovať čas smrti. ,,Nie!“ vrieskala Marta. Pribehla k Vladovi, odkryla ho a začala ho päsťami udierať do hrude. ,,Ako si mi to mohol urobiť? Prečo, Vlado, prečo? Ty hajzel, ako si ma mohol opustiť? Sľúbil si mi, že zostaneš so mnou! Oklamal si ma! Vladko, vráť sa, nemôžeš ma tu predsa nechať samú! Si jediný, koho na svete mám, Vráť sa! Prosím ťa, vráť sa ku mne!“ vrieskala v záplave sĺz. Sestričky ju od neho síce chceli odtrhnúť, no márne. Kričala, aby ju nechali na pokoji. Marta k nemu pomaly vyliezla na posteľ a s plačom si k nemu ľahla. Keď prišli jeho rodičia, boli ohromení. Nemohli uveriť tomu, čo videli. Ich syn bol mŕtvy. A na jeho tele ležalo dievča, o ktorom si predtým mysleli, že zavinilo jeho nehodu. No teraz to pochopili. Marta bola prekvapená, že ju tam nechali. Ležala pri ňom celú noc, možno aj celý deň a iba plakala a spomínala, ako im bolo spolu fajn. Vlado ju vedel vždy rozveseliť, povzbudiť a hlavne podržať v tých najťažších chvíľach. Bol poslednou skladačkou, ktorá jej zostala z rozpadaného obrázka, ktorý všetci okolo nej nazývali život. Bol poslednou skladačkou, o ktorú práve prišla.
A teraz tu stojí na balkóne a pozerá sa na rieku, cez ktorú prechádza ten most. Vidí cestu, na ktorej sa to všetko stalo. A navyše je teraz všetko tak, ako to bolo v tú noc. Vietor, búrka, dokonca je aj spln. Marty sa to hrozne dotklo. Cítila sa sama. Taká opustená... Nenávidela tento svet, no čo bolo ešte horšie, nenávidela seba. Myslela si, že Vladova smrť bola jej vina. Už celé 3 týždne odkedy sa to stalo, prežívala každú noc to isté. Stále sa jej vracali tie sny a ona noc čo noc videla ako Vlado leží v kaluži krvi a ako jej pred očami umiera. Noc čo noc vybehla na balkón a plakala. Akosi sa s tým nedokázala vyrovnať. Obyčajne sa na balkóne upokojila, ale dnes noc vyzerala ako vtedy. Odrazu túžila utiecť. Rýchlo na seba vytiahla rifle a tričko a vybehla von pred panelák. S plačom sa rozbehla a iba utekala a utekala. Chcela uniknúť preč odtiaľto a prísť k Vladovi. A tak sa celá premočená, uprostred chladnej októbrovej noci zastavila až pred Vladovým hrobom. Sadla si na studený pomník a plakala. Tak veľmi chcela byť s ním, vidieť ho, cítiť jeho vôňu a opäť počuť tlkot jeho srdca... A potom si vo vrecku riflí nahmatala tabletky na upokojenie, ktoré jej dnes poobede predpísal lekár. Položila ich pred seba a chvíľu sa na ne len tak dívala. ,,Veľmi mi chýbaš. Už to tu ďalej bez teba nevydržím! Nemôžem! Nechcem! Ja nie som taká silná! Nezvládnem to! Škola, rodina, bez teba to nejde!“ plakala Marta. Srdce sa jej rozbúchalo a dych sa zrýchlil. Nemyslela na nič, len na Vlada. Trasúcou sa rukou otvorila omáčanú škatuľku liekov a všetky si ich vysypala na ruku. Práve sa ich chystala prehltnúť, keď pocítila akýsi teplý vánok. Cítila, ako ju napĺňa pokoj a istota. Ako ju napĺňa nekonečná láska. Cítila Vlada. A potom ho začula: ,,Mati, čo to robíš? Nechceš predsa, aby som sa hneval. To, čo chceš urobiť nemá zmysel. Veď ja som ťa neopustil! Som stále s tebou. Som v tvojom srdci! V každej spomienke, ktorú máš uloženú vo svojej pamäti! Cítiš ma v kvapkách dažďa, v jemnom vánku, v mesačnom svite i v slnečných lúčoch. Ľúbim ťa a vždy som bol, som a budem s tebou!“ povedal jej.
No Marta tomu nemohla uveriť. Myslela si, že sa zbláznila. Celá vystrašená sa postavila a utekala preč. Vybehla na cestu, a vtom sa spoza ulice vynorilo auto. Do očí jej vrazili žlté svetlá. Pocítila náraz, a potom už len objatie studenej mokrej zeme. Nemohla sa pohnúť, no necítila žiadnu bolesť. Na jej nehybné telo dopadali teplé kvapky dažďa, ktoré omývali jej tvár. Nežne pohládzali jej unavené viečka , až ich nakoniec zatvorila so slovami: ,,Ľúbim ťa, Vladko!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
romika
31. 1.januára 2008 21:29
pekné, prekrásne!!!
Napíš svoj komentár