Najcennejší dar na tomto svete,môj malý pokladík dcérka Sandra.Alebo ako sa to začalo......

Bol práve rok 2005.Ja som práve čerstvo zmaturovala a tak som si začala hladať zamestnanie.Ale to hľadanie netrvalo dlho....

Bolo práve 15.júna 2005,keď som si bola kúpiť tehotenský test.V ten deň som aj stretla,vtedy ešte môjho priateľa,teraz už e riateľa.V ten týždeň mal poobednú,tak som mu povedala,že ho prídem večer počkať,že mu musín niečo povedať.Doma som si spravila ten test a čakala 5 minút čo mi ukáže...Po 5 minútach som tam zbadala 2 čiarky a ja som sa moc potešila,lebo som v hĺbke svojo srdca túžila po bábätku.Myslela som si,že sa aj môj priateľ poteší,lenže som sa zmýlila.Keď som ho prišla večer čakať,tak mi ešte predtým než som mu stihla čosi povedať,povedal,že bol so svojím nastávajúcim švagrom na pivo(v sobotu sa mala totišto jeho sestra vydávať a bola som pozvaná aj ja).V ten moment som sa na neho ani za to nehnevala.Len som mu dala do rúk test a papierik s vysvetlením.On sa pozrel na test,na papier a na mňa.Spýtal sa či hej a ja som mu povedala,ža áno.A jeho reakcia?Čo teraz dáš si to vziať?Moja odpoveď znela NIE aj keby mám zostať na výchovu sama,tak si to nechám.Ja som mala práve vtedy 21 rokov a on 26 tak som si myslela,že sa k tomu postaví zodpovedne,tak ako sa má.Tak sa nakoniec zmieril s tým,že si to nechám,len sme sa dohodli na tom,že to zatiaľ nikomu nepovieme.Ten týždeň v sobotu som išla jeho sestre na svadbu.Moc som sa nezabávala,lebo som stále myslela na to malé čo začalo rásť vo mne.Musím sa aj priznať,že ten večer mi aj bolo,zle ale rannými nevolnosťami som našťastie nikdy netrpela.On si sadbu užíval až moc.Pil všetko možné,miešal spolu čo sa len dalo...A náš večer dopadol zas tak ako každý iný deň keď on pil.Pohádali sme sa.Na druhý deň ma jeho matka pozvala k ním,tak som prišla.A aj sme sa spolu trochu udobrili...Ale nie na dlho...Každú chvíľu sme sa spolu hádala a to len preto,lebo on stále pil.Ani neviem prečo som s ním tak dlho zostávala.Možno preto,lebo som si myslela,že keď sa malé narodí tak sa zmení,možno aj preto,lebo som nechcela aby mala malá len mamu,chcela som pre ňu úplnu rodinu,a bála som sa samoty.Ja som si svoje tehotenstvo užívala aj napriek tomu,že som sa s ním hádala.Malej som vždy rozprávala čo sa deje,ako sa mám,a že ju moc ĽÚBIM.Prinášala mi radosť do života.V auguste som s ním zas bola pohádaná ale to tak,že som v tedy za ním prišla k jeho švagrovi a on mal zas vipité.tak som mu viliala víno čo mal pred sebou do umývadla.Ale to som nemala robiť,lebo jeho to naštvalo a udrel ma až tak,že som spadla na zem,a nedokázala som sa chvíľu z tej zeme postaviť.Po chvíľke som vstala a odišla aj napriek tomu,že ma prosil o odpustenie a aby som tam zostala.Jediné na čo som v tej chvíľi dokázala myslieť bolo to, či je bábo v poriadku,ale našťastie bolo.Aj toto som mu odpustila.Druhý krát som sa bála vtedy,keď mi namerali vysokú hladinu AFP a hrozilo,že by mohla mať malá určitú vývojovú chybu a to spinabifida-ráštep chrbtice alebo brušnej dutiny.V ten moment sa on zachoval ako správny chlap.Ja som stále len plakala a plakala,bála som sa o malú:A on bol ten ktorý ma vtedy utešoval,že všetko bude v poriadku.Musela som podstúpiť genetické vyšetrenie v Trenčíne čo bolo pre mňa moc ťažké,lebo mi aj hrozila amniocentéza-odber plodovej vody ak by sa hodnoty AFP neznížili.Našťastie všetko dopadlo dobre...To bolo v septembri roku 2005.A čas pomaly išiel ďalej...V 20 týždni tehotenstva som prvýkrát zacítila malej pohyby.Bolo to pár minút po polnoci.Bolo to také zvlášte a krásne.Ten pocit sa nedá slovami opísať,človek to musí len zažiť na vlastnej koži....A nastal december.Písal mi,že poobede príde za mňou.No miesto toho išiel ku kamarátovi.Volal mi aby som za ním prišla.Keď som tam došla,zistila som,že má zas vipité.Začala som mu to vyčítať a zas sme sa len pohádali.Ani neviem čo to do neho vošlo a znova ma bez príčiny udrel.Rýchlo som potom radšej odišla.Bála som sa aby som nepotratila.A moje obavy boli na mieste,lebo o pár dní neskôr,keď som išla na prehliadku tak ma lekárka poslala na druhý deň do nemocnice,lebo malá sa začala pýtať skôr na svet.Do nemocnice ma poslala 14.12.2005.V ten deň on musel ísť na pohreb jeho dedka,ale sľúbil,že za mňou príde každý deň.Ale nedošiel....Bol za mňou len raz,ani raz mi nezavolal a keď som ho chcela počuť,tak som mu musela ja zavolať aj to som ho nikdy nezastihla doma.Dva dni pred vianocami ma prepustili z nemocnice.A ja som mu nechala odkaz u jeho brata,že som už doma:a on práve ten deň,volal do nemocnice,ale ja som už bola doma a jeho brat mu to zabudol odkázať....Mala som prísny režim.Musela som sa napchávať liekmi a mala som zakázané akýkoľvek pohyb a predpísané ležanie.Aj som to dodržiavala lebo som sa bála o moju malinkú...V ten týždeň,bolo to vo februári, keď som bola poslaná do nemocnice,som s ním bola zas pohádaná.Veď ako ináč, u nás to bolo bežné,ani jeden mesiac nebol taký,že by sme sa my dvaja spolu nehádali.Tantoraz ma tam poslala preto,lebo bola malá otočená zadočkom a mala som ísť na sekciu-cisársky rez.Do nemocnice som prišla 15.02.2006.A môj pokladík prišiel na svet 16.02.2006 o 8.15 hod. meral 49cm a vážil 3000g.Až večer,keď už bola malá na svete,sa môj priateľ dozvedel,že som v nemocnici a že sa mu narodila dcérka Sandra.V nemocnici som strávila celý týždeň a môj priateľ za nami chodil každý deň.Bola som šťastná lebo som verila že sa aj on zmení....Ale nezmenil ako vždy.On mi to len sľuboval,veď aj kvôli jeho ustavičnému pitiu som bola zrušiť svadbu v kostole...zo začiatku ma moje materstvo dosť vyčerpávalo,bola som stále unavená,nevyspatá,nervózna....A keď mala malá tri mesiace tak som sa s jej otcom tak pohádala,že sme spolu neboli celý týždeň.Po týždni,keď sme sa stretli tak som ho vnímala tak,ako keby som ho prvýkrát v živote videla.Nič som k nemu necítila ani lásku ani nenávisť,proste nič....A od tej doby sa môj život úplne zmenil.Keď som išla za ním,tak s veľkou nechuťou lebo som nevedela ako mu to mám povedať,ako mu mám povedať,že k nemu už nič necítim...Po čase asi tak po mesiaci si znova dokázal nájsť cestu do môjho srdca....ale už to nebolo také silné ako predtým.síce som mu hovorila,že ho milujem ale už som to tak v nútri v srdci necítila!A prečo som s ním zostala?Preto lebo tu bola malá a stále som dúfala,že sa zmení aspoň kvôli malej,preto,lebo som sa bála samoti,a preto,že som si už na to zvykla,bolo to niečo ako môj rituál,ráno sama som sa starala o malú bez neho ale zato mi pomáhali moji rodičia,najmä mama,lebo bývam doma a poobede som vždy išla za ním....Lenže aj moja kvapka trpezlivosti musela raz pretiecť a tak sa aj stalo.Tá kvapka pretiekla 11.08.2007 kedy som sa s ním rozišla.V ten deň som si uvedomila,že to už dokážem,že sa nemusím ničoho báť.Síce zo začiatku som to aj tak veľmi moc ťažko prežívala ale časom to prešlo,veď mám pri sebe ten najcennejší dar aký kedy môže žena dostať a to moju dcérku Sandru.Veľmi moc ju MILUJEM a spravím pre ňu všetko na tomto svete.Síce občas nám chýba tá pevná mužská ruka,ale aj bez nej sa to zatiaľ dá zvládnuť,veď tu máme predsa dedka....
Malinká je naozaj mojím najkrajším darčekom na tomto svete,je mojím všetkým,a som rad,že ju mám.MILUJEM ŤA DCÉRKA MOJA MALIČKÁ SANDRIKA CMUK SI MOJÍM VŠETKÝM NA TOMTO SVETE ANJELIK MOJ NAJSLADŠÍ........

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu