Život a Smrť
Pazúry sa jej zaleskli tesne vedľa tváre. V očiach mal lačný výraz, zuby vycerené a temné vrčanie prechádzajúce až do najmenšej bunky v tele otriasalo okolím. To všetko si stihla všimnúť za krátku a predsa rozhodujúcu sekundu. Keby nereagovala okamžite, ďalšej by sa už nemusela dožiť. Pudovo sa sklonila a v chladnom svite mesiaca sa v jej v ruke zablesklo čosi strieborné.
--------------------------------------------------------------------------------
Muž sa rýchlo stiahol, pozorne sledujúc každý jej nejmenší pohyb karmínovo červenými očami. Nesklopila zrak a ani zhypnotizovaná nezastala, ako to robila upíria korisť pri takejto situácií. Vystrela sa na pohľad nehybná a hľadela kamsi do ďiaľky. V krvi jej však prúdilo zvláštne vzrušenie. Vzrušenie, ktoré mohlo vyvolať len jediné. Lov. V ruke nehybne držiac dýku pokojne dýchajúc hľadela kamsi doďaleka, ani si nevšimla dvojmetrového muža stojaceho vedľa nej. Potom mu opätovala pohľad.
,,Hmm...." uškrnul sa muž a vystrel sa, ,,aká to česť, sama lovkyňa upírov!" posmešne jej vybafol do tváre a len niekoľko centimetrov od tváre jej preleteli jeho tesáky. Jeho obrovský tieň sa ešte zväčšil. Dievčina, ledva dvadsaťdva ročná neodpovedala. Vlasy nejasnej striebornobielej farby sa leskli ako rieka, oči, sivé ako more pozorne kmitali po celej scéne.
Keď muž videl, že dievča mu nepovie ani slovo, prikrčil sa a vyceril zuby. Pomaly sa jej dostával za chrbát, až ho nakoniec videla iba periférnym videním. Vtom vyrazil. Ten pohyb ani nebolo vidieť. Zrazu iba stál na mieste, kde predtým stálo dievča. Stálo. Rovnako ako sa pohol muž, pohla sa aj ona. Venovala mu dýkou hlbokú ranu a ani by si človek nestihol žmurknúť a stála o niekoľko krokov vedľa. Strnulo hľadela na muža a na tvári jej prebehol záujem.
Vyvalil oči. Na jeho kabáte bola dlhá sečná rana. Dýka prenikla ľahko a rýchlo upírov kožou a zanechala po sebe stopu. Zasyčal od zúrivosti. V jeho očiach sa miešal hnev s úžasom. Hnev, ktorý sa hromadil desiatky rokov. A úžas, ktorý ho zaplavil iba teraz. Kým sa však stihol čo i len pohnúť, v jeho hrudi bola dýka. Dýka a dievčina stále stojaca na svojom mieste.
Výkrik prenikajúci do špiku kostí preťal vzduch a narazil do okolitých stien. Našťastie sa nachádzali v priemyselnej zóne a nikto tam nebýval.
Upír ešte chvíľu držal svoju podobu ale potom zmizol v oblaku čierneho dymu a dýka dopadla s hlasným cink na podlahu. Dievča, ktoré nazval smrť sa poň rýchlo zohlo a zmizlo skôr, ako sa hromádka oblečenia poskladala na zemi.
***
Slnko vychádzalo nad hory na východe. Lúče sa mi zaleskli v nikdy neoddychujúcich očiach. Ako sa prvé lúče dotkli aj strechy školy, do ktorej som chodil, postavil som sa a vošiel do svojho bytu. Zobral som si potrebné veci a svižným krokom som zišiel po schodoch. V ruke som držal tašku a na prekvapivo mladej a vraj atraktívnej tvári sa mi zráčila radosť. Akonáhle som prekročil prah školy, kútiky úst sa mi zdvihli v šťastnom úsmeve. Mal som rád monotónnosť tých dní, ktoré ma obklopovali a pomáhali mi prekonávať čas.. Odvšadiaľ sa ku mne niesli pozdravy ako napríklad:
,,Dobré ráno pán Dawling," alebo občas od mojich kolegov priateľské, ,,Ahoj Cyrdan!"
Bol som na Swerlingskej univerzite učiteľom chémie a aj napriek tomu, že som mal len dvadsaťpäť rokov a štúdium som ukončil len pred dvoma rokmi, za ten rok a pol na škole si ma každí obľúbil vraj za moju priateľskosť a veselosť.
Študenti ma mali celkom v obľube aj napriek tomu, že som pre nich akýmsi záhadným spôsobom prekukol ich triky. Bol som však k nim viac ako spravodlivý a netrestal som ich tak, ako by to robil niekto iný. Stačilo, keď som sa s daným študentom porozprával a už nikdy viac sa to nezopakovalo. Správal som sa k nim (alebo som sa o to aspoň snažil), ako keby som bol jeden z ich davu aj keď som bol predsa niekto iný. Chémiu som učil tak, že mnohí študenti si ho dávali ako voliteľný predmet aj na budúci rok. Nikto nemal problém s chápaným a keď sa predsa niečo také vyskytlo, len som sa letmo usmial a vysvetlil im to ,,študentským" jazykom.
Netrvalo dlho a všetci mi na škole bezvýhradne dôverovali.
Jediný problém bol, že po mojej pozornosti (a dosť okato) prahlo takmer celé dievčenské osadenstvo školy. Dostával som také množstvo listov, že na zbere, keď som to dal za svoju triedu, tá s veľkým náskokom vyhrala.
Bol som však uzavretý (a priatelia mi to mali za zlé čomu by som sa ani nečudoval, keby som bol ako oni), no mal k tomu viacero dôvodov. Po prvé, žiadne dievča sa mi nepáčilo a po druhé, hrozil som sa, čo by sa stalo, keby sa ku mne nejaké dostalo príliš blízko a ja by som sa neudržal. Nie s telesnej stránky. Alebo vlastne áno. Aj z nej, no bola a je to úplne iná časť ľudského bytia, ako ľudia cítia. A práve vtom sa odlišujeme.
Hoc som bol na pohľad otvorený človek, ak by ste ma človekom nazvali, mal som jediné tajomstvo. V skutočnosti som nemal tých dvadsaťpäť ako som tvrdil a nebol som a ani nie som človek. Mal som niekoľko stoviek rokov a doteraz som...
Upír.
***
,,Alica!" zavolal na svoju dcéru otec. Bol taký smutný, že jeho hlas bol viac zlomený šepot ako zavolanie. Ako to mohol svojej dcére spraviť znova?
,,Áno, otec?" striebrovlasá dievčina zastala pri svojom otcovi. Neušlo jej, ako sa tvári a preto si k nemu prisadla a chytila ho za ruku. ,,Čo sa deje?"
,,Je mi to tak ľúto." zašepkal ale viac nemohol. Ako mohol každú chvíľu vrhať svoju dcéru do života, ktorý nepoznala a potom ju z neho násilne vytrhnúť? Nevedel na svoj bôľ nájsť liek. A aj keď vedel, že Alica to tuší, nemohol jej to povedať rovno. Veľmi dlho odkladal znova túto chvíľu a aj keď to vždy zobrala športovo, vždy sa tej chvíle bál, pretože časť jeho srdca mu napovedala, že tentoraz sa neudrží a pohádajú sa. A on mal svoju dćeru tak rád.
,,Kam?" opýtala sa. Hoc jej pohľad bol nepreniknuteľný, v duši cítila radosť. Za opaskom bezpečne schovanú cítila dýku, ktorú neodkladala ani v spánku od seba. LA bolo dlho terorizované upírmi a aj keď to boli nádherné tvory, nemohla ich považovať za anjelov. Aspoň neladili s mestom a nikomu nevadilo, že ich jedného po druhom vyzabíjala.
,,Chicago." povedal už trošku hlasnejšie. Akoby sa s tým nejako dokázal zmieriť. Musel sa, pretože jeho robota bola taká a Alica ešte nemala vyštudovanú vysokú aby ju bol schopný prepustiť zo svojho slabého dozoru. Bol jej viac ako priateľ ako otec, lebo ju vôbec neobmedzoval. Bola predsa plnoletá a to, čo robila bolo na nej. Ale predsa sa cítil príjemnejšie keď ju mal pri sebe. ,,Budeme bývať v peknej vilke na okraji mesta. Snažil som sa ju vybaviť podľa tvojho vkusu. Už si tam ja prihlásená na univerzitu." trochu sa začervenal, lebo sa jej nepýtal a okamžite ju preradil na školu v meste.
Aj keď to nebolo na Alici vidno, radovala sa.
,,Naozaj ďakujem otec za tvoju ochotu a myslím, že by bolo zaujímavé vidieť Chicago. Už sme boli v Miami, Philadelphií, Washingtone, San Franciscu, Portlande a teraz v Los Angles. Bude naozaj zaujímavé trochu sa presunúť do vnútrozemia." usmiala sa. Vedela, že v Chicagu bola veľká rodina upírov a stále sa rozrastala. Bezpochyby patrila medzi najväčšie a najsilnejšie v Amerike... zrejme by bolo dobré ukázať upírom, že aj korisť sa môže stať lovcom ... a aj keď ju netešilo, že sa musí odpútať od LA a nechať ho ,,nedokončené" musela. Inú možnosť nemala. Už aj tak sa v celom LA nachádzali iba dvaja upíry a to je na mesto s piatimi miliónmi obyvateľov vynikajúca štatistika.
,,Kedy odchádzame?" opýtala sa s jemnou nádejou, že by sa mohla postarať aj o tých ostatných ak by tu boli ešte dve noci.
,,No..." celý nesvoj odvetil otec, ,,odchádza sa o druhej." priznal a vstal. Mal ešte čo to vybaviť a teda jeho čas na rozhovory sa skončil. Pozdravil Alicu jemným zdvihom ruky a otočil sa k dverám. Než v nich zmizol, Alica si všimla jeho vnútorný nepokoj.
***
Na popoludnie pred poslednou hodinou bola zvolaná porada. Aj napriek tomu, že o nej bol informovaný každí, nevedel mi nikto presne povedať o čom sa bude rozprávať. Niečo som sa dopočul o tom, že má prísť nová študentka ale veď to sa stáva často nie? Na Swerlingskej bolo bežne okolo troch tisíc študentov. Vraj to však bolo výnimočné dievča a prichádzalo z ďaleka, až z LA a škola si ju potrebovala udržať... čo škola nespraví pre študentov... povzdychol som si a sústredil sa na svoje dve prednášky a dve praxe, ktoré ma čakali. Čas sa akoby zrýchlil a to sa mi nestávalo často. Ledva som si sadol za prvú prax, zvonec hlásil koniec druhej prednášky a teda poslednú prestávku. Zamieril som do kabinetu a opäť trochu sa hnevajúc, že som nemohol využiť svoju zvyčajnú rýchlosť vošiel som do kabinetu. Ako obyčajne som našiel zo tri lístočky ale nič nebolo nejaké extra, preto som to hodil priamo do zberu. Zložil som si veci na stôl a zamieril som do zborovne. Zase som nadával na obmedzenie rýchlosti ale keď sa upír zdržuje v prítomnosti ľudí, musí sa správať ako oni. Okrem mňa však v zborovni nebol nik okrem riaditeľa Stewensa. Keď ani po niekoľkých minútach nikto neprišiel, Stewens si sadol vedľa mňa a uprel na mňa svoje svetlé, skúmavé oči.
Bol to muž tesne pred päťdesiatkou a viedol túto školu dlho. Mal krátke hnedé vlasy, ktoré ladili s jeho farbou pleti a očami. Nebol tučný, skôr bol športovec aj napriek tomu, že som ho nikdy nevidel cvičiť. Krátke fúziky pridávali na vážnosti a nenašiel sa nik, kto by sa odvážil niečo protestovať proti jeho rozhodnutiam. Vďaka snahe terajšieho riaditeľa sa škola vyšvihla vysoko v rebríčku najlepších vysokých škôl v Spojených štátoch. Teraz tam však sedel pokojne a premeriaval si ma. Napokon sa ozval.
,,Cyrdan, mám na teba nezvyčajnú prosbu. Už zrejme vieš, že na školu má prísť nová študentka a aj to, že si ju musíme za každú cenu udržať. Má vynikajúce výsledky v akomkoľvek odbore, preto by nám mohla pomôcť ešte viac zlepšiť povesť školy. Potrebujem od teba, aby si ju sledoval. Aj napriek tomu, že je na pohľad tiché a milé dievča, je to divoška a zbožňuje nebezpečenstvo. Mohol by si na ňu dávať pozor?" riaditeľa som ešte nikdy nepočul rozprávať takým tónom a aj keď som sa do toho práve nehrnul, privolil.
,,Upozorňujem však na to, že by som potreboval ju mať na hodinách čo najčastejšie a preto by som si zobral aj jej matematiku a fyziku ak by som mohol." navrhol som svoje požiadavky a tušil som, čo mu riaditeľ odpovie. Nebol som si síce istý ale tušil som, že riaditeľ ma pozná aj s tej dlhej životnej stránky.
,,Dobre. Nech je po tvojom." nakoniec privolil a povedal poslednú informáciu.
,,Volá sa Alica Cournwall..."
***
Auto zaparkovalo pred veľkým a nepochybne starým domom. Aj napriek jeho starobe bol veľmi pekne udržiavaný a Alici pripomenul zámky kniežat v Európe. Po stenách sa ťahal brečtan a nespočetné množstvo okien hľadelo na všetky strany. Tento dom musel byť určite veľmi pohodlný a poskytoval svojim obyvateľom všetko, na čo si počas svojho pobytu v ňom zmysleli. Alica otvorila dvere na aute a pozorne si prezrela každí jeden meter domu, kým pristúpila k dverám. Stlačila starodávnu kľučku a tá sa na jej prekvapenie s tichým šepotom starého dreva otvorila.
Vošla dnu.
Stála v hale, ktorá bola taká veľká, že by sa tam určite zmestil ich dom na Floride. Celý strop tejto sály bol presklenný a poskytoval veľmi veľa svetla pre svojich obyvateľov. Okolo celej haly sa ťahalo schodište a vytváralo štyri oddelené poschodia. To zvláštne čaro, ktoré vystupovalo na povrch starého, no elegantného dreva ju úplne očarilo.
,,Nádhera!" zašepkala a z rozžiarenými očami sa obrátila na svojho otca, ktorý akurát vstúpil a stál len neďaleko Alice. Jemu sa tiež dom tiež páčil a ani len necítil tú moc domu, v ktorom stál. No Alica bola vždy iná ako ostatní deti a mládež. Keď konečne k nemu prehovorila, usmial sa a pokynul jej nemým gestom, aby si prezrela celý dom.
Rýchlo vkročila do dverí v pravej stene. Bola to kuchyňa. Rovnako aj hala bola vynikajúco presvetlená a mala akýsi nádych tajomnosti. Aj keď to bola iba kuchyňa. Uprostred miestnosti stál mohutný, dubový stôl, na ktorom sa určite muselo skvele variť.
Druhé dvere, naľavo, viedli do priestrannej jedálne. Ako aj strop haly aj jedáleň bola celá zo skla. Rámy vyzerali na takých dvesto rokov dozadu, no boli prekvapivo dobre zachované. Alici preblesklo mysľou, že zrejme ich niekto zreštauroval naozaj kvalitne.
Nakoniec však vstúpila do posledných dverí a prekvapene zostala stáť. Stenu na ľavo od nej zaberala ohromná polica, akú by ste mohli vidieť iba vo veľkých a vzácnych knižniciach. Bola síce prázdna ale ako Alica pochopila, bolo to určené pre veľkolepú otcovu zbierku kníh.
Druhá stena bola prekvapujúco opäť presklenná, čo dodávalo miestnosti takú svetlosť. Po celý deň tam muselo svietiť slnko, pretože okná boli zväčša obrátené na juh. Najďalej od nej bola akási záhrada v dome, ktorá dávala miestnosti tú zvláštnu jemnú vôňu.
Prechádzala sa pomedzi vysoké stromy, ktoré sa bez problémov napchali do domu. Zaujímavé tvary a farby kvetov kríkov a rastlín ju upútali ale vždy len na krátku chvíľku, lebo tam bolo toľko kvetov, že pri každom strávila len nepatrný čas a predsa nevidela všetky.
Otec ju stretol práve vtedy, keď vychádzala.
,,Tak čo, páči sa ti?" opýtal sa s úsmevom na tvári, ktorý ešte viac zvýraznil jeho mladú tvár a dodal jej farbu.
,,Isteže." zmohla sa na tú krátku odpoveď. Ešte stále bola omámená všetkými tými vôňami, ktoré sa stále šírili z dvier za ňou.
,,Ak sa ti tu bude páčiť, mohla by si tu doštudovať a potom sa už konečne usadiť." navrhol jej a trochu sa striasol pri pomyslení, že svoju dcéru o necelé dva roky stratí zo svojho dohľadu a ona sa osamostatní. Bál sa toho a zároveň jej to prial. Vedel, čo všetko prináša život. Sám začal od nuly a teraz je v štátoch známy architekt. Vedel, čo všetko získa a čo stratí a rozmýšľal nad tým, čo by robil on, keby mal on opäť na výber, ktorou cestou sa bude môcť vybrať? Keď si však všetko znova nechal prejsť hlavou, rozhodol sa, že by nič nemenil a nemal by o tom ani rozmýšľať, pretože už nikdy to nebude môcť zmeniť.
Alica zdvihla hlavu a premerala si otca... žeby to skutočne myslel vážne? A ja som si myslela, že ma od seba nepustí za žiadnu cenu. Ešte keby som mala štyridsať bývala by som u neho ako stará baba... pokúsila sa o zamyslený výraz a rovnako aj odpovedala.
,,Porozmýšľam o tom."
***
,,...má svoju hlavu a rozum, ktorým prekvapí každého z nás. Tým so si istý." nadvihol obočie akoby chcel dať za pravdu svojim slovám a zdôrazniť ich. Zároveň som v jeho hlase počul aj akési upozornenie a jeho ďalšie slová mi to ozrejmili.
,,Zajtra ráno má prísť. Vo všetkých kabinetoch a aj v tom tvojom sú jej hodiny. Prideľujem ti zároveň aj jej hodiny trigonometrie takže s ňou budeš často. Ak ti to ale nebude stačiť, môžeš sa vrátiť k jazyku, ktorý si mal pred tým a chémiu mať len na pol ruky." navrhol mu a pohotovo som mu odpovedal.
,,Myslím, že by mi to malo stačiť. Keby však niečo, ozvem sa." chcel som vstať ale on ma chytil za ruku a vážnym hlasom povedal:
,,To dievča má tendenciu vyhľadávať nebezpečenstvo a je vášnivá milovníčka všetkého, čo spôsobuje vzrušenie a adrenalín. Nedaj si popliesť hlavu tým, že je na pohľad tiché, milé a čo ti zdôrazňujem, božsky krásne dievča. Zvlášť si daj pozor na jej krásu. Nebol by si prvý, kto jej podľahol."
Usmial som sa. Mne a opantať niečo hlavu? Nemožné.
,,Myslím, že to nehrozí." a žiarivo som sa usmial na riaditeľa, ktorého to upokojilo a konečne ma prepustila. Z hlavou plnou myšlienok na to, čo ma čaká som sa odobral na svoju poslednú hodinu. Prednáške som sa venoval iba štvrtinovo a aj keď to moji študenti nepostrehli, myšlienkami som bol úplne inde. Bol som pri dievčati, ktorá mala byť aj pre upíra pekná. A to sa nestávalo veľmi často, keďže naše telo bolo lákadlom pre našu prirodzenú korisť, ľudí.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár