Ľudia strácajú, nachádzajú a zabúdajú. Takto nejako by som chcela hovoriť o 20 rokov. Chcela by som pamätať na to ako bolo keď som bola malá, na všetky spomienky, ktoré mám. Každý človek má okolo seba ľudí, ktorí ho majú radi. Ja ich mám tiež. Myslím si že život človeka nie je o ňom ale je o ľuďoch v jeho živote. Nie je dôležité prežiť deň, ale prežiť deň s niekym. Keď vám niekto povie, že váš blízky ale naozaj blízky človek umrel príde vám to ľúto, pretože vtedy si uvedomíte čo všetko ste s tým človekom mohli ešte zažiť. Smútok vami burcuje a city sa prejavujú. Začnete sa uzatvárať a myslieť len na to čo ste s ním zažili. Je to ťažké a zmieriť sa s tým je ešte ťažšie. Vtedy končí všetka radosť. Ja by som povedala, že žiadny človek nie je bez citov. Buď sa ho bojí alebo sa za ňho hanbí. U niektorých v takomto prípade zapadá slnko- v tom radosť, svetlo a nádej v živote. Ale prečo? Takáto otázka sa skloňuje vo všetkých pádoch. Keď zapadne slnko vyjde mesiac, nastáva tmavá časť dňa- života. Ale prečo by sme mali nechať tmu pohltiť náš život. Nechajme aspoň nádej v malých svetielkach na tmavej oblohe. Nenechajme smútok zatieniť aj hviezdy. Zvláštne ale skúsme to, ja to skúsim a čo vy?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
michaeloff
11. 1.januára 2010 13:09
zda sa ze to vsetko mas na pamäti a snazis sa s tym zzit... to je fajn
Napíš svoj komentár