Rovnobežky sa stretávajú v nekonečne

Rovnako tak, ako koľajnice. Vlaky im spievajú na dobrú noc a ráno húkajú miesto budíka. Kto bude riadiť a kto bude húkať? Do sveta sa vchádza farbenými vrátkami. Keď nie je január zasnežený, je kúzelný a plný škriatkov. Niekedy sa človek díva do blba a do toho blba si aj nadáva, ale nič netrvá večne. Ľudia sa vodia za ruky alebo vodia psov. Ja vodím. Aj keď nie som z kovu.



V coffeeshope ľudia tancujú a steny voňajú. Na prechádzke skúšame vzlietnuť. V hlave si tvoríme preliezačky a na papier zapisujeme myšlienky. Občas spoluhlášky, občas samohlášky. Koľko váži slovo vrátnika? A koľko ľudí prespáva na stanici? Koľko ľudí tam sleduje The Big Bang Theory? Prečo ľudia chodia stále uličkou na tú stranu, kde práve sedím? Taká večerná rozcvička. Je toho toľko, čo by sa vošlo do krabice od topánok. Ale aké veľké topánky? Tešiac sa na bosé nohy v tráve, zaväzujem šnúrky.



Dni majú mnoho chutí, mnoho farieb. Ale koľko farieb má dúha v oku? Keby bola škola hrou, zahrala by som si Aktivity. A z cudzích veršov potom skladám vety. Či sním s ním,… Až budú rásť bledule, ja prestanem byť bleduľa. Teším sa. Niekedy sú chvíle, s ktorými sa nedokážem pobiť. Asi mi vážne chýba starší brat. Okolo je všetko na zámky a možno i na hrady, len nájsť správny kľúč. Chcela by som šplhať po hradbách, sadnúť si na ne, tam hore, otvoriť knižku a nevnímať turistov. Miesto toho počúvam stále rovnakú hudbu vlakov. Šššš… A toľkokrát túžim do batohu miesto učebníc nahádzať baterku, repelent, bublifuk,… a vyraziť úplne inam. Hoci stopom, ako predtým. Ísť neznámo kam, nemyslieť na školu, nemyslieť na problémy, len si tak skákať a točiť sa uprostred poľných ciest. A potom si ľahnúť na rieku a nechať sa unášať prúdom. Možno raz, až sa jazyky nebudú lepiť k zábradliu.

Minula sa farba, dobrú noc.

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu