Sprvu, keď je človek ešte len drobným bábätkom, je to cesta bezstarostná, však čo môže trápiť také nemluvňa? Deti ale rastú rýchlo, od plazenia prechádzajú k prvým krôčikom, postupne sú čoraz rýchlejšie, behajú. Deti sa učia až príliš rýchlo, spoznávajú okolie, v ktorom si nájdu kamarátov, občas si už v rannom veku nájdeme priateľa na celý život. Deti dovršujú školský vek, stretávajú sa s väčšou skupinou deň čo deň. Rastú obrovským tempom, ani sa rodič nenazdá a príde čas, kedy menia deti základnú školu za strednú. Tu je vidieť u človeka vývin nielen ten fyzický, ale už aj psychický, veľmi dôležitý vývoj. Puberta dieťaťa pre rodiča rozhodne nie je jednoduchým problémom, v škole sa môže dať dieťa buď do dobrej partie, alebo zlej. Zrazu má dieťa možnosť voľby. Voľba vybrať si správnu cestu, ktorou bude vo svojom živote pokračovať. V týchto časoch človek objavuje u seba nejaký potenciál alebo talent (ak ho samozrejme má - áno, každý nejaký má, aj keď je hlboko skrytý). Ďalej stretáva nových kamarátov, zoznamuje sa s mnohými rovesníkmi, s ktorými sa bude poznať do konca svojej cesty. Aj keď samozrejme s niektorými nepôjde jednou a tou istou cestou.
Občas prídeme na križovatku, kde sa spoločná cesta rozdelí aj s najlepším priateľom a každý musí ísť tou svojou. Podstatné je, aby šiel mladý človek za hlasom svojho srdca. Počas tejto cesty človek zažije kvantum udalostí, sú to šťastné chvíle (priateľstvo, láska, chaty niekde v horách s priateľmi, rodinou, svadby...) ale aj smutné chvíle, kedy má pocit, že mu odišla duša z tela (odlúčenia od domova, pribúdajúci vek, smrť blízkeho, najlepšieho priateľa...toto sú chvíle, ktoré nás ale neobídu).
Stretávame partnera na celý život, položíme základy novej cesty (naše deti), vychovávame ich tak ako naši rodičia vychovávali nás. Príde však čas, kedy zostarneme, tu sa už blíži náš koniec, kedy ale príde, to nik nevie.
Život, to je cesta všelijaká, raz je hladká, na druhý deň až príliš deravá a ťažko sa nám cez ňu prechádza. Život je dar a je to nádherné žiť, byť súčasťou sveta, tejto ohromnej planéty. Aj keď viem, že každá cesta, ktorú začneme sa jedného dňa skončí, som tu preto, aby som si to užil. Keď sa na konci cesty obzriem za seba, uvidím hladkú cestu, ktorou som prešiel ako nôž maslom.
Týmto som len chcel povedať, že napriek dlhej kľukatej ceste, ktorá je miestami veľmi náročná, nakoniec sa aj tak dostaneme na koniec svojej etapy a povieme si, že život stál skutočne za to. Neprežívajte, ale ŽITE! Žijeme len raz, mali by sme všetci žiť naplno, aj keď sa to raz skončí. Keď prídeme na koniec cesty, upadneme do spánku, takého hlbokého, že si to naša myseľ nedokáže predstaviť, no vôbec nám to už nebude vadiť...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár