Však telo nemôže existovať bez duše. Je to zvláštne, no ono to naozaj tak funguje. Ak ma niečo skutočne trápi, musím s tým ísť von, pretože moje vnútro to zožiera. Neustále cítim akýsi sprostý pocit, že sa neviem na nič sústrediť, z čoho vzniká ten skurvený stres. Najviac nenávidím pocit úzkosti a stresu. Nielenže sa so mnou nedá normálne rozprávať, ale žiaľ znepríjemňujem vtedy svojou prítomnosťou aj iných, čo je dosť na hovno. Kde sú tie časy, kedy ma okrem toho ako prejsť ďalší level Crasha Bandicoota a zábavy s kamarátmi netrápilo nič iné?
Doba je dnes nová, taká iná, všetko sa deje akosi rýchlo a ja si na to neviem zvyknúť, všade je veľa stresu a to ma strašne škrie. Býval som úplná flegma, bavil som sa a teraz sa to dajako kurví. Snažím sa zdôverovať priateľom, vtedy mi je lepšie a radím všetkým, aby svoje pocity dávali najavo a nehanbili sa za ne.
No na druhej strane treba vedieť, komu sa človek môže zdôveriť, lebo ľudia sú svine aj v mojom okolí, tvária sa ako najlepší kamaráti, no po chvíli zistíte, že sú to hajzli, ktorí nestoja ani len za to, aby som sa im viac čo i len pozdravil. V živote je to naozaj dôležité.
Píšem tento blog, pretože sa momentálne potrebujem zdôveriť. Zdôveriť sa o tom, že ma niečo trápi, chcem aby som sa zajtra zobudil a všetok skurvený stres zmizol a viac sa nevrátil...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár