Celý tento deň je akýsi čudný. Niečo mi hovorí, že to nie je len o zachmúrenej oblohe, z ktorej nezapršalo ako je mesiac dlhý. Vo vzduchu je cítiť aj čosi iné, v uliciach je čudné ticho. Kde sú všetci ľudia? Napadlo ma, že reprízujú jeden z najunikátnejších dielov nemenovanej reality show, keď malý Otakar zapchal pusu Fidélinej matke, no v zápätí som tú myšlienku zavrhol. Namiesto ďalšieho nehybného pátrania po príčinách mojich bizardných dojmov som vykročil vpred. Moja prechádzka, počas ktorej som sa snažil čo najsenzitívnejšie pozorovať okolie, čiastočne potvrdila moju raňajšiu predtuchu. Kam sa podela všetka doprava a ruch s ňou spojený? Viem, je nedeľa, čosi predpoludním. Ale ani jeden človek? Nemyslím, že by médiá a večne narvané obchodné megareťazce získali odrazu toľkú popularitu. Povedal som si „kašľať na nich“ a mihnutím oka som sa uistil, že rieka tečie správnym smerom. A vôbec, čo ma je po ľuďoch, keď všetko ostatné funguje normálne. Najmä vtáci a psi o ničom nevedia a reagujú naprosto normálne. No ale potom čo tu chceli ráno tí vodári?
Vietor, ktorý dlhú dobu zmemožňoval ťažkým mrakom vykonať svoje poslanie a zbožné prianie nielen všetkých roľníkov, sa nateraz ustálil. Akoby vedel, že tie mraky sú preč a už nie je čo rozháňať. Teraz si môže s kľudným svedomím odpočinúť po dobre vykonanej práci. Chvíľu som si osamote vychutnával sladký pocit bezvetria v šere babieho leta. Prebrali ma až prvé kvapky, ktoré som zaregistroval na mojom temene. So zvláštnym pocitom som pomaly začal dvíhať zrak k oblohe a hľadať na nej zdroj svojho rozčarovania. Keďže slnko zapadlo asi pred hodinou, na východnej časti oblohy sa už dali rozpoznať prvé hviezdy. Na jasnej oblohe, ako som prepokladal, nebolo po mrakoch ani stopy. Moju pozornosť upútala lampa pouličného osvetlenia, ktorá mala ďaleko od takých, na aké je človek zvynutý. Niežeby vyzerala dáko inak, no bol na nej zvláštny jeden detail. Namiesto obvyklej sodíkovej výbojky v nej bola namontovaná chrómovaná sprchovacia ružica, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani v luxusnom dubajskom hoteli. S vyciveným výrazom v tvári, ktorý hraničil so stavom totálnej pomätenosti som riešil otázku, či si nemám privolať sanitku. Voda mi pod silným tlakom fŕkala do tváre a očné jamky som mal plné vody.
Takže predsa..........urobili to!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár