Zelená pláň,
už dávno nepodobá sa na bojisko,
avšak mraky nad ňou ostávajú naveky.
Obďaleč stará hnilá búda,
artefakt bývajúci domom,
stal sa väzením.
Roky čakajúc,
verí, že prídu vytúžené chvíľky skazy.
Dúfajúc v silný víchor,
verí, že samota viac nebude zvierať jej steny.
Príď víchor a zbúraj moje múry,
dovoľ mi zabudnúť,
toľkej bolesti musela som sa prizerať
a ani jednej duši nemohla pomôcť.
Zelená pláň,
široká ako oceán,
za ňou vysoké bralá,
len vietor ich hľadí,
pripomínajúc im ich samotu.
Telá milencov,
čo splodili život,
neležali veky na ich skalách.
Smútkom zahalené bralá,
plačúc nad svojim osudom,
nenávidia svojho spoločníka,
i keď tak jemno denne hľadí ich.
Skaly rútiac sa do údolia,
nenachádzajú cieľ.
Všade vysoké zelené trávy,
chatrč, ktorej ublížiť,
by bolo zločinom
a vykúpením zároveň.
Túžba po skaze stala sa jej snom.
Skaly roky sa prizerajúc na útrapy duší
by nikdy nepochopili smútok hnilej búdy.
To v jej útrobách, práve v jej srdci,
konali sa sviatky krvi.
Nevinným zabíjaním dokazovalo sa v nej,
akú silu má meč v tak nevinných rukách.
Zahaľte ma skaly,
víchor je len túžba,
vy jediné pomôžete mi,
nevpustiť viac vrahov do mojich útrob.
Skaly obchádzajúc búdu ,
valia sa ďalej.
Hľadajú ľudí,
plody lásky milencov,
čo opäť ukázali by život
tak pustým bralám.
Zelená pláň,
dňom i nocou,
ukrývať bude tajomstvo starej búdy,
múry ktorej nikdy neprehovoria,
nevydajú ani hlások.
Smútok a samota,
ticho v nej ukrývajúc sa,
stanú sa navždy jej nechcenými druhmi.
Bolesť v srdci osudom.
Paci sa mi velmi myslienka o tom ako dokaze mec v rukach nevinneho dokaze tolko zleho, je to pravda...ale pride mi velmi ina ako ostatne tvoje basne mozno v teme ale zato rovnako nadherna...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.